Pracovný čas lekárov v kontexte aktuálnych zmien na európskej a národnej úrovni

Aktuálnosť zvolenej problematiky dokresľujú nielen novela zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) s odkazom na zmeny v právnom postavení zdravotníckych zamestnancov, ale aj vrcholiaca debata v príslušných inštitúciách Európskej únie o novom znení smernice č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“). Ústredným motívom smerujúcim k definovaniu nových práv a povinností zdravotníckych zamestnancov pri výkone závislej práce predovšetkým s ohľadom na vymedzenie ich pracovného času sa stáva stret dvoch pomyselných názorových prúdov.

Prvý prúd reprezentuje Európska komisia a Súdny dvor Európskej únie [1], ktorí sa snažia primárne zohľadňovať ľudsko-právny aspekt výkonu práce v podobe rôznych obmedzení rozsahu prípustného rozsahu pracovného času. Druhý prúd reprezentujú jednotlivé členské štáty Európskej únie podporované podnikateľskými záujmovými skupinami, ktoré sa snažia o celkové uvoľnenie existujúcich limitov pracovného času zdravotníckych zamestnancov v záujme zníženia nákladov, či už vo forme rozšíreného rozsahu pracovného času (práce nadčas) alebo odlišným vymedzením pojmu pracovný čas v súvislosti so špecifikami poskytovania zdravotnej starostlivosti (pracovná pohotovosť, pohotovosť na zavolanie, a pod.) [2].

Základný determinant právnej úpravy pracovného času v oblasti zdravotníctva sa v ostatnom čase odvíja od prevládajúceho európskeho fenoménu, v rámci ktorého je spravidla verejný zdravotnícky systém personálne aj finančne poddimenzovaný a jeho činnosť je potrebné zabezpečiť s menším, než optimálnym počtom fyzických osôb vykonávajúcich závislú prácu. V zásade preto nie je ani veľkým prekvapením, ak sa niektoré členské štáty snažia o vlastný výklad niektorých ustanovení smernice, alebo ju priamo ignorujú.

Európsky rozmer pracovného času

Úvahy o zmenách v právnej úprave pracovného času lekárov vystúpili výrazne do popredia od nedávneho zverejnenia správy Európskej komisie o transpozícií ­smernice č. 2003/88/ES do národných právnych úprav členských štátov Európskej únie, ktorá poukázala na všeobecne nepriaznivý stav pracovných podmienok zdravotníckych zamestnancov.

Za najzávažnejšie pochybenie členských štátov EÚ sa pritom považuje pravidelné porušovanie prípustného rozsahu pracovného času lekárov, ktorý v niektorých krajinách dvojnásobne prekračoval možný limit zavedený smernicou č. 2003/88/ES v Čl. 6. Pôvodná smernica č. 93/104/ ES, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej doby – nahradená smernicou č. 2003/88/ES, vylučovala zdravotníckych zamestnancov – lekárov pri odbornej príprave z rozvrhovania pracovného času, najmä s ohľadom na špecifiká výkonu činnosti zdravotníckeho zamestnanca. [3] Neskôr sa prostredníctvom smernice č. 2000/34/ES, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady č. 93/104/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a ktorá sa vzťahuje na sektory a činnosti vylúčené z uvedenej smernice, presadila idea rovnakého ­prístupu k zdravotníckym zamestnancom, so zreteľom na zabezpečenie ochrany života a zdravia pri práci. Súčasné znenie smernice ­č. 2003/88/ES predpokladá, že aj na lekárov sa vzťahuje Čl. 6 smernice č. 2003/88/ES uvádzajúci maximálne prípustný rozsah pracovného ča­su 48 hodín vrátane nadčasov v priebehu siedmich dní. V nadväznosti na Čl. 6 umožňuje smernica v Čl. 16 posudzovať splnenie prípustného rozsahu pracovného času v referenčnom období 4 mesiacov. [4] V nadväznosti na Čl. 6 a 16 umožňovala smernica č. 2003/88/ES s ohľadom na potenciálny problém s transpozíciou smernice do vnútroštátnych úprav v Čl. 17 ods. 3 v nadväznosti na ods. 2 predĺženie uvedeného referenčného obdobia 4 mesiacov za predpokladu, že sa takýmto pracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku, alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

Vyc