Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony pre duševnú poruchu nie je možné

Legálna definícia spôsobilosti na právne úkony je obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 8 zákona č. 40/1964 Zb.) a vysvetľuje ju ako spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (napr. uzavrieť manželstvo, podpísať zmluvu a pod.), ktorá vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou (18 rokov, uzavretím manželstva vo veku 16 rokov) a ostáva takou v prípade trvania mentálneho zdravia tejto fyzickej osoby. Občiansky zákonník v § 10 nebol pozmenený v súlade so zmenami, ktoré platia od leta 2016, [1] a tak je v ňom naďalej použitá vetná konštrukcia „pozbavenie spôsobilosti na právne úkony,“ hoci pozbaviť fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony nie je viac v Slovenskej republike možné.

Kým predchádzajúci procesnoprávny predpis občianskeho práva, Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.) umožňoval fyzickú osobu úplne pozbaviť spôsobilosti na právne úkony, Civilný mimosporový poriadok (zákon č. 161/2015 Z. z.) umožňuje túto spôsobilosť fyzickej osobe len obmedziť.

Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony má korene v histórii.

V pôvodne nepísanom obyčajovom práve Uhorského kráľovstva, multikultúrneho štátu, v ktorom žili Slováci pred vznikom Československa, mala plnú spôsobilosť na právne úkony menšina obyvateľstva. Faktory, ktoré mali vplyv na rozsah spôsobilosti na právne úkony boli pohlavie, vek, zdravie, márnotratnosť, česť, náboženstvo, štátna príslušnosť, povolanie, stavovská príslušnosť, rodinný stav. To znamená, že v stredoveku mal plnú spôsobilosť na právne úkony muž, ktorý bol plnoletý (od 24 rokov), spočiatku fyzicky, neskôr aj duševne zdravý, nebol márnotratný, nestratil česť (fakticky napr. výkonom povolania kata, či tým, že bol nemanželským dieťaťom alebo právne, napr. v dôsledku trestného činu), bol katolík, nebol cudzinec, vykonával kňazské/obchodnícke/úradnícke povolanie, bol šľachticom, resp. mešťanom a vplyv malo aj postavenie osoby v manželskom alebo príbuzenskom vzťahu. [2] Obmedzením niektorej z týchto statusových vlastností došlo automaticky k obmedzeniu rozsahu spôsobilosti na právne úkony.

V 19. storočí došlo k prijatiu zákona č. XX/1877 o úprave poručenských a opatrovníckych záležitostí a k odstráneniu stredovekých, tzv. statusových vlastností podmieňujúcich právnu subjektivitu osoby a ako určujúce faktory spôsobilosti na právne úkony boli presadené prirodzené ľudské vlastnosti (vek, zdravie, pohlavie). [3] Zvláštnosťou je, že zákon v § 28 na roveň „choromyseľných” a „slabomyseľných” dával aj osoby hluchonemé, ktoré sa nevedeli dorozumieť znakovou rečou.[4] Zákon nepoužíval pojmy obmedzenie a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Pre duševnú chorobu sa rozhodovalo o opatrovníctve [5], resp. sa mohlo podľa § 8 pre duševnú/telesnú vadu, márnotratnosť či spustlý život rozhodnúť o predĺžení neplnoletosti a ponechaní v otcovskej moci alebo v moci poručníka.

Počas existencie Československa bol pôvodný právny poriadok z čias Rakúsko-Uhorska recipovaný a v súvislosti so spôsobilosťou na právne úkony došlo len k niekoľkým zmenám. Napr., v roku 1920 došlo k zrovnoprávneniu pohlaví (avšak s pretrvávaním obyčajového práva na slovenskom území), k zmene vekovej hranice plnoletosti (od r. 1919 – 21 rokov, od r. 1949 – 18 rokov), a nepochybne k dôslednejšiemu medicínskemu posudzovaniu zdravotného stavu (hoci počiatky možno vnímať už po zákaze čarodejníckych procesov Máriou Teréziou, ktorých obeťami boli aj duševne chorí). Československé právo však hneď po recepcii poznalo pojmy obmedzenie (v príp. alkoholizmu a márnotratníctva) a pozbavenie (v prípade choromyseľnosti a slabomyseľnosti, kedy osoba nebola schopná spravovať si svoje záležitosti) spôsobilosti na právne úkony (svojprávnosti), lebo na českom území došlo k prebratiu cisárskeho patentu č. 207 z roku 1916 o pozbavení svojprávnosti a následne v roku 1931 došlo k prijatiu unifikačného predpisu č. 100/1931 Zb. o základných ustanoveniach súdneho konania nesporového pre celé územie. Unifikačný občiansky zákonník, účinný už tak pre české, ako aj slovenské územie, bol prijatý v roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) a podľa neho súd mohol osobu obmedziť na spôsobilosti na právne úkony (ak bola osoba plnoletá a mala neprechodnú duševnú chorobu, resp. nadmerne užívala alkohol/omamné látky/jedy a nevedela si svoje veci obstarávať náležite), alebo ju spôsobilosti úplne pozbaviť (ak bola osoba staršia ako šesť rokov a mala neprechodnú duševnú chorobu a nevedela si svoje veci obstarávať vôbec). Po prijatí socialistického občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) bolo naďalej možné obmedzenie (občan pre duševnú poruchu, [6] ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov, ktorý bol schopný robiť len niektoré právne úkony) aj pozbavenie (občan pre duševnú poruchu, ktorá nebola len prechodná, ktorý vôbec nebol schopný robiť právne úkony). Prijatie Civilného mimosporového poriadku a s ním zákazu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony možno tak vnímať aj ako