Poplatky v zdravotníctve pred ústavným súdom v SR a ČR

V rámci obidvoch sledovaných krajín bola Slovenská republika prvou, ktorá zaviedla spomínaný inštitút do svojho právneho systému. Česká republika sa do veľkej miery inšpirovala slovenskou zdravotníckou reformou a zdravotnícke poplatky zaviedla s istým oneskorením, keď sa k moci dostala pravicová vláda. Vzhľadom na neexistenciu celospoločenskej zhody o nevyhnutnosti zavedenia zdravotníckych poplatkov v oboch krajinách sa predmetná právna úprava ocitla vďaka opozičným poslancom pomerne skoro pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej „ÚS SR“) a s istým oneskorením aj pred Ústavným súdom Českej republiky (ďalej „ÚS ČR“).

Poplatky v zdravotníctve pred Ústavným súdom SR

I. Nález ÚS SR zo 17. mája 2004, sp. zn. PL. ÚS 38/03

ÚS SR boli v roku 2003 adresované návrhy dvoch skupín poslancov Národnej rady SR na začatie konania o súlade vybraných ustanovení zdravotníckych predpisov s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Objektom posudzovania ústavnosti sa stal § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý definoval tzv. služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Patrili medzi ne napríklad v rámci ústavnej starostlivosti:

• stravovacie služby,
• pobyt na lôžku,
• zabezpečenie konziliárnych služieb,
• spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči.

V rámci ambulantnej starostlivosti sa za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti považovalo „spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči počas návštevy lekára a zubného lekára, ktorí poskytujú primárnu starostlivosť, a lekára, logopéda, psychológa a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť.“

Ustanovenia ďalej definovali služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti aj v rámci lekárenskej starostlivosti a pri vykonávaní dopravy do zdravotníckeho zariadenia a zo zdravotníckeho zariadenia a dopravy medzi zdravotníckymi zariadeniami ústavnej starostlivosti. Úhradu za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti mal upravovať osobitný predpis.

Skupina poslancov NR SR považovala spomínané ustanovenia za nesúladné s čl. 40 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok stanovených zákonom. Navrhovatelia okrem toho namietali porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorých možno ukladať povinnosti zákonom, resp. na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Prípadné obmedzenie základných práv a slobôd však musí zohľadňovať ich podstatu a zmysel a tieto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Namietaný rozpor mal byť podľa navrhovateľov aj v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, upravujúcom právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj právo každého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a intímneho života. Posledným namietaným ustanovením mal byť čl. 8 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a intímneho života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

Za rozporné s čl. 40 Ústavy SR boli napokon navrhovateľmi považované aj § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Tieto ustanovenia už upravovali konkrétnu výšku poplatkov (20 Sk, 50 Sk, 2 Sk, resp. 1 Sk/km jazdy). Poslanci napadli aj ďalšie ustanovenia, ktoré však priamo nesúviseli so zdravotníckymi poplatkami, preto sa im v tomto článku nevenujeme.

Ústavní sudcovia sa snažili interpretovať zavedenie zdravotníckych poplatkov ako nájdenie istého riešenia pri zabezpečení rovnováhy zdrojov a výdavkov v rámci zdravotníckeho systému, pretože absencia tejto rovnováhy by viedla po istom čase k jeho kolapsu. Súčasne však podotkli, že zákonodarca bol pri tejto snahe limitovaný základným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť p