Niektoré otázky praktického fungovania záchrannej zdravotnej služby

Napriek týmto zjavným nevýhodám oproti bežnému poskytovaniu zdravotnej starostlivosti právne predpisy nezohľadňujú náročnejšie a osobitné okolnosti poskytovania tohto typu zdravotnej starostlivosti, pretože predpoklady a následky právnej zodpovednosti za prípadné nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti sú totožné s inými prípadmi poskytovania zdravotnej starostlivosti za bežných, omnoho priaznivejších podmienok.

Každá problematika poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti by sa, podľa nášho názoru, mala uviesť definíciou tohto typu zdravotnej starostlivosti. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) je teda neodkladná zdravotná starostlivosť: „...zdravotná starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie. Neodkladná starostlivosť je aj zdravotná starostlivosť poskytovaná pri pôrode. Neodkladná starostlivosť je aj vyšetrenie osoby označenej za možný zdroj rýchlo sa šíriacej a život ohrozujúcej nákazy, diagnostika a liečba osoby s rýchlo sa šíriacou a život ohrozujúcou nákazou. Súčasťou neodkladnej starostlivosti je neodkladná preprava osoby do zdravotníckeho zariadenia, neodkladná preprava medzi zdravotníckymi zariadeniami a neodkladná preprava darcov a príjemcov orgánov, tkanív a buniek určených na transplantáciu; neodkladnú prepravu vykonávajú poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby..."

Z tejto definície vyplýva, že poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti je zložitým procesom, ktorý sa skladá z viacerých parciálnych úsekov. Ošetrením a zastabilizovaním pacienta na mieste zásahu nekončí poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Veľmi dôležitou fázou celého tohto procesu je jeho záverečná časť – transport pacienta do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti. Ide o tzv. primárny transport, teda transport pacienta z miesta zásahu do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, a nie o tzv. sekundárny transport (neodkladnú prepravu medzi zariadeniami ústavnej zdravotnej starostlivosti). Problematika sekundárneho transportu je upravená v § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZZS“), ktorý ustanovuje, že povinnosťou poskytovateľa ZZS je tiež: „...odborne prepraviť na pokyn operačného strediska záchrannej zdravotnej služby osobu, ak si to vyžaduje jej zdravotný stav, z jedného zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti do iného zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti." Aspektom sekundárneho transportu sa v tomto článku bližšie nezaoberáme.

V prípade primárneho transportu nastávajú v praxi spravidla dva typy problémov. Prvým z nich je určenie cieľa transportu – zásadne najbližšieho zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktoré je schopné poskytnúť diagnostiku a liečbu pacientovi. V praxi sa môže stať, že zdravotnícke zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti napríklad nemá funkčný CT, ktorý je dôležitým diagnostickým prístrojom. Druhý problém, s ktorým sa môžu stretnúť posádky ambulancie ZZS, je "odovzdávanie" pacienta z ambulancie ZZS do zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti. Dochádza k situáciám, keď niektorí lekári tohto zariadenia z rôznych dôvodov odmietnu prevziať pacienta. Tieto dva základné problémy budeme analyzovať podrobnejšie v ďalšej časti textu.

Preprava pacienta do zdravotníckeho z