Zásah záchrannej zdravotnej služby u duševne chorej osoby a u osoby s príznakmi duševnej poruchy

Ambulancia záchrannej zdravotnej služby (ďalej len „ZZS“) je v praxi privolávaná k poskytnutiu neodkladnej zdravotnej starostlivosti duševne chorým osobám alebo osobám s príznakmi duševnej poruchy v značne heterogénnych skutkových súvislostiach. Z telefonického kontaktu s osobami, ktoré privolali pomoc ZZS, však nie je vždy vopred jasné, že posádka smeruje k takémuto pacientovi. To, že bola ZZS privolaná k duševne chorej osobe alebo osobe s príznakmi duševnej poruchy, zistí posádka často až po príchode na miesto zásahu. Výnimkou sú vopred avizované prípady sebapoškodzovania, ktoré svojou podstatou indikujú tento typ pacienta.

V určitej časti prípadov sú však posádky ambulancie ZZS opakovane volané aj k takým prípadom, ktorých podstatou sú len nevyriešené rodinné problémy a narušené spoločenské vzťahy. Na posádku ZZS je v takých prípadoch vyvíjaný nátlak, aby „problémového“ rodinného príslušníka transportovala do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, kde mu majú poskytnúť psychiatrickú pomoc a hospitalizovať ho. Časť týchto pacientov však nevykazuje žiadne znaky duševnej choroby alebo poruchy a posádka ambulancie ZZS je len zbytočne privolaná na to, aby bola akýmsi arbitrom ich sporov.

Sprievodným javom poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti u duševne chorej osoby alebo u osoby s príznakmi duševnej poruchy sú často vypäté emócie a dokonca aj agresivita. Tá sa prejavuje najčastejšie k posádke ZZS, príbuzným pacienta, svedkom zásahu posádky ZZS a po privolaní polície spravidla aj voči zasahujúcim policajtom. Duševne choré osoby alebo osoby s príznakmi duševnej poruchy len výnimočne sami kontaktujú ZZS, tiesňové volanie totiž najčastejšie realizujú príbuzní pacienta alebo náhodní svedkovia. Polícia asistuje ZZS buď od počiatku zásahu alebo až od vyžiadania si jej asistencie posádkou ambulancie ZZS v priebehu zásahu.

Základy právnej úpravy

Jednotlivé právne aspekty poskytovania (neodkladnej) zdravotnej starostlivosti duševne chorým osobám, resp. osobám s príznakmi duševnej poruchy, možno nájsť jednak v tuzemskej právnej úprave, a súčasne aj v medzinárodných zmluvách. Slovenská republika je v tejto oblasti v prvom rade viazaná svojimi medzinárodnoprávnymi záväzkami, ktoré vyplývajú z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – z Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne a z hľadiska záväznosti pre Slovenskú republiku v tejto oblasti z najnovšej medzinárodnej zmluvy – z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Z tejto trojice medzinárodných zmlúv je najznámejší Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tomto dôležitom dokumente sa však duševne choré osoby explicitne spomínajú len na jednom mieste, a to v čl. 5 ods. 1 písm. e). Toto ustanovenie zakotvuje výnimku z práva každého človeka na slobodu a osobnú bezpečnosť, umožňuje teda zákonné držanie aj duševne chorých osôb, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Na prípady poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti duševne chorým osobám, resp. osobám s príznakmi duševnej poruchy, by sa však dalo subsumovať ešte viacero článkov tejto medzinárodnej zmluvy. Napríklad podľa čl. 8 ods. 1 a 2 majú aj tieto osoby právo na rešpektovanie svojho rodinného a súkromného života a Slovenská republika ako zmluvný štát smie zasahovať do ich práv len: „keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Pod túto výnimku budú najčastejšie patriť prípady, keď duševne choré osoby ohrozujú seba alebo svoje okolie.

Ďalším významným medzinárodnoprávnym dokumentom je už spomínaný Dohovor o ľudských právach a biomedicíne. Podľa čl. 6 ods. 3 platí, že: „Ak v zmysle zákona dospelá osoba nie je spôsobilá vyjadriť súhlas vzhľadom na duševnú poruchu či chorobu, alebo podobné dôvody, zákrok sa môže vykonať len so súhlasom jej zástupcu, inštitúcie alebo osoby či orgánu ustanoveného zákonom. Daná osoba sa podľa možnosti zúčastní pri rozhodovaní o vyslovení súhlasu.“ Je minimálne diskutabilné, do akej miery je slovenský právny poriadok v súlade s týmto ustanovením. Ďalšie relevantné právne pravidlo zakotvuje čl. 7 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, keď ustanovuje, že: „S prihliadnutím na ochranné ustanovenia zákona vrátane dozoru, kontroly a odvolacieho konania môže byť osoba s ťažkou duševnou chorobou podrobená zákroku zameranému na liečbu duševnej poruchy bez jej súhlasu iba vtedy, ak by jej bez takej liečby hrozilo vážne poškodenie zdravia.“ Ani ochrana práv duševne chorých osôb však nie je absolútna a nedotknuteľná, čo dobre dokumentuječl. 26 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, podľa ktorého smie výkon práv a ochranných ustanovení garantovaných týmto dokumentom podliehať iba zákonným obmedzeniam, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme predchádzania trestne