Konanie pred Ústavným súdom SR a medicínske kauzy

Ak je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pred súdom zastúpený advokátom (čo býva zväčša pravidlom dokonca aj v prípade ak nemocnica má svojho interného právnika alebo dokonca právne oddelenie) bude často konfrontovaný s návrhmi, ktorých správnosť alebo „dovolenosť“ nebude vedieť (pri absencii kvalifikovaného právneho zastúpenia) obratom posúdiť a relevantne namietať. V prípade jeho absolútnej defenzívy môže dôjsť ku konštatáciám o nespravodlivosti alebo protiústavnosti právnej úpravy. V tomto článku sa pozrieme na to, ako postupovať v prípade, že sporová strana bude mať pochybnosti o súlade právnej úpravy s Ústavou SR.

Naším primárnym bodom záujmu bude civilné sporové konanie a konanie o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) pojem „ústavný súd“ spomína na viacerých miestach. Okrem odkazov na nálezy Ústavného súdu SR v § 473 CSP, ktoré sa týkali už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku, ide o ustanovenia týkajúce sa prerušenia konania a ustanovenia týkajúce sa prejudiciality a viazanosti súdu inými rozhodnutiami.

Prerušenie konania

V § 162 CSP súd uvádza prípady obligatórneho prerušenia civilného súdneho sporového konania. Konania pred Ústavným súdom SR sa týkajú možnosti pod písmenami a) a b). Priamo z textu vyplýva povinnosť súdu prerušiť rozhodnutie v prípade, ak dospeje k právnemu názoru o splnení zákonných podmienok na vyvolanie konania o súlade právnych predpisov. S touto možnosťou počíta § 162 ods. 1 písm. b).

Ak by sme mali v stručnosti priblížiť konanie o súlade právnych predpisov, treba začať priamo pri texte Ústavy SR, ktorá mu v Čl. 125 poskytuje základnú bázu. Ide v zásade o plenárne konanie (výnimkou sú konania o súlade všeobecne záväzných nariadení a všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy s ústavou, ktoré sú zverené senátom Ústavného súdu), kde ústavný súd rozhoduje najmä o súlade (cit.):

„a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi...“ [1]

Ústavný súd má možnosť pozastaviť účinnosť namietanej právnej úpravy alebo jej časti v prípade (cit.): „ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.“ [2] Ak súd rozhodne o tom, že medzi napadnutou právnou úpravou a ústavou je nesúladný stav, predmetné ustanovenia stratia účinnosť a ak nedôjde do šiestich mesiacov k zmene právnej úpravy (k jej zosúladeniu s ústavou) predmetné ustanovenia stratia aj platnosť. [3]

Ak by sme mali uviesť príklad na konanie, v ktorom ústavný súd konal na návrh všeobecného súdu o medicínsko-právnej otázke, neexistuje reprezentatívnejšie konanie ako konanie vedené na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013. Ide o konanie, ktoré sa týkalo návrhu Krajského súdu v Nitre v súvislosti s povinným očkovaním v Slovenskej republike, konkrétne išlo o posúdenie súladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole preno