Bioetika v tieni minulosti a vo svetle budúcnosti

Termín bioetika prvýkrát použil americký biochemik a profesor onkológie Van Rensselaer Potter v roku 1970 na označenie zodpovedného konania pri zlepšovaní kvality ľudského života. [1] Následne Kennedyho inštitút etiky definoval bioetiku ako vedu o etických rozmeroch medicíny a biologických vied. [2]

Vznik bioetiky bol podmienený vedecko-technickým pokrokom v druhej polovici 20. storočia, kedy bola nevyhnutnosťou vedeckého pokroku akceptácia faktu, že kvalita ľudského života nie je biologicky homogénne podmienená. Zároveň bola však táto myšlienka vnímaná v tieni eugenických myšlienok a udalostí druhej svetovej vojny.

Pokrok v medicíne v 20. storočí bol dovtedy nevídaný. Napr., v roku 1928 bol klinicky úspešne testovaný vylepšený model mechanickej ventilácie, tzv. Drinkerov respirátor. V roku 1942 Karl Theodore Dussik, syn československého emigranta a zubára vo Viedni publikoval svoju prácu o možnosti využitia ultrazvukových vĺn ako diagnostického prostriedku, [3] na podklade ktorej skonštruoval prvý ultrazvuk. Holandský lekár Willem Kollf vytvoril v roku 1943 prvý dialyzačný prístroj, vtedy známy ako umelá oblička. Koncom päťdesiatych rokov sa schválilo používanie antikoncepčných tabliet, vynájdených americkým biológom Gregory Goodwin Pincusom na liečenie vážnych menštruačných porúch, následne schválených na používanie pre antikoncepčné účinky v roku 1960 (do Európy sa tablety dostali v roku 1961, najskôr len pre vydaté ženy). Americký chemik Paul Christian Lauterbur publikoval v roku 1973 prvý článok o zobrazovaní magnetickou rezonanciou. [4] V sedemdesiatych rokoch bol vytvorený tiež počítačový tomograf. Nie je ani potrebné ďalej spomenúť prvú transplantáciu ľudského srdca (1967), prvý pôrod po umelom oplodnení (1983), génové inžinierstvo, interrupcie, biomedicínsky výskum a pod. Už pri vynálezoch týchto, pre nás už samozrejmých prístrojov a postupov, sa vynárali mnohé bioetické otázky. Ako príklady možno uviesť otázky pápeža Pavla VI. v encyklike Humanae vitae (1968), kde odsúdil antikoncepčné metódy, pápež Pius XII. sa vyjadril, že „nikto nemá morálnu povinnosť udržiavať život mimoriadnymi spôsobmi“, čím reagoval na otázky ohľadom pľúcnej ventilácie, či spytovanie sa amerických novinárov na kompetencie „Božskej komisie“, zloženej z laikov, ktorá rozhodovala, kto bude mať prístup k novej dialyzačnej technike v 60. rokoch v Amerike, čím de facto rozhodovala o živote a smrti pacientov. [5]

Kým II. svetová vojna mala v danej súvislosti aj pozitívny rozmer (zistilo sa, že dusíkatý yperit zaberá v liečbe rakoviny lymfatických uzlín, ako následok bojových operácií s použitím yperitu, po ktorých boli zaznamenané zmeny v kostnej dreni členov námorníctva, ktorí mu boli vystavení, vníma sa pochopiteľne väčšmi ako bod zlomu v 20. storočí a vrchol eskalácie eugenických myšlienok a myšlienok, že pokrok pre ľudstvo je dôležitejší ako individuálne práva.

O eugenike sa v súčasnosti hovorí, že bola pseudovedou, epifenoménom viacerých vied, ktorých spoločným menovateľom bola viera v možnosť vedome ovplyvniť ľudskú evolúciu. V prvej polovici 20. storočia však nebola považovaná za pseudovedu, čo vyplýva aj z citátu cambridgského profesora Rylea (1938), podľa ktorého bola eugenika synonymom preventívnej medicíny, resp. eugenika a medicína boli sesterskými vedami, z ktorých medicína mala výkonnú funkciu. [6]

Eugenika bola založená na presvedčení, že ľudské rysy môžu byť presne zistené, kvantifikované a využiteľné v prospech spoločnosti. Keďže tieto rysy boli považované za zdedené, ovplyvnenie reprodukcie ľudí s týmito rysmi mohlo pomôcť kvantifikovať alebo zredukovať prevahu takýchto rysov u ďalších generácií. Eugenika tak bola chápaná ako humánne riešenie mnohých medicínskych, ale aj sociálnych problémov. [7]

Anglický psychológ, sociológ a štatistik sir Francis Galton (1822 – 1911) definoval eugeniku v roku 1908 ako „štúdium agentúr, ktoré kontroluje spoločnosť, a ktoré môžu zosilniť alebo zoslabiť rasové kvality budúcich generácií, či už fyzické alebo mentálne.“ [8] Eugenika, nadväzujúca na darwinovskú evolúciu, a ani s ňou kumulovaný pojem rasy, teda neboli nacistický, ale celosvetový fenomén 20. storočia s koreňmi siahajúcimi ešte hlbšie do minulosti. Nemecké eugenické štúdie vznikali súčasne so štúdiami v Maďarsku, Británii, Francúzsku, Taliansku, Škandinávskych krajinách či Amerike. Spomenúť možno napr. Essai sur l’inégalité des races humaines (aut. francúzsky diplomat J. A. de Gobineau), The Passing of the Great Race (aut. americký právnik Madison Grant), Rassenkunde des deutschen Volkes (aut. nemecký eugenik Hans F. K. Günther), ktoré však eugeniku vnímali v intenciách biologických odlišností jednotlivých „rás“, ktoré sa nemali miešať a spomedzi ktorých Herrenvolk tvorili práve príslušníci árijskej rasy, ktorú bolo treba zachovávať a zveľaďovať. Eugenické predstavy boli vnesené aj do vnútroštátneho zákonodarstva, v ktorom mali podobu superiority určitej „rasy“ (národa) nadradenej nad inú „rasu“ (národ) a dali základ vzniku tzv. rasového zákonodarstva. Zo stredoeurópskeho regiónu prvej polovice 20. storočia možno spomenúť maďarské dobové komentáre existujúcich rasových zákonov, napr. „Britský národ môže svoju svetovládu pripísať úžasnej izolácii svojej rasy;“ ďalej: „Ak také veľkolepé národy ako britský a nemecký trvajú na tom, aby sa nemiešali s nechcenými elementmi, o čo viac musíme byť ostražití my, málopočetní Maďari, aby nás nepostihol osud starého Ríma?“ alebo: „Židia majú východoázijský pôvod a odlišné chápanie morálky a nie je žiaduce akceptovanie zníženej morálky maďarským národom.“ a tiež: „Veríme v Boha a silu našich zbraní. Vieme však tiež, že nás je málo a každý jeden mŕtvy maďarský hrdina, hoci morálne, svojím príkladným sebaobetovaním, posilňuje náš národ, z hľadiska čísel predstavuje stratu, a to aj do budúcna. My s veľkým Maďarskom (Uhorskom) žijeme alebo zomierame, a hoci nemôžeme pochybovať o jeho znovuvytvorení, čelom sa musíme postaviť skutočnosti, že to sa nám podarí, len ak naše ozbrojené zložky bude tvoriť veľa a ešte viac sebavedomých, zdravých a silných Maďarov. Akokoľvek veľký bol náš kráľ, sv. Štefan, nemôžeme rešpektovať jeho presvedčenie, že jednojazyčný národ je slabý.“ [9] Vlastné eugenické ustanovenia v slovenskej právnej úprave z obdobia II. svetovej vojny chýbajú, keďže prvá emancipácia slovenského národa prišla až v roku 1918 v rámci Československa a samostatnú štátnosť Slováci okúsili až v roku 1939.

Eugeniku je teda nutné vnímať zvlášť v intenciách medicíny, filozofie, nevedeckých názorov a napokon ideológie. Vyplýva to aj zo spomínaného článku profesora Rylea, ktorý už v roku 1938 odlišoval negatívnu eugeniku od pozitívnej („novej“), čo je, napokon, pojem, ktorý sa používa na genetiku ako vednú disciplínu aj v súčasnosti. [10] Eugeniku ako vedu tak oddeľoval od segregácie, dobrovoľnej sterilizácie či nútenej regulácie plodnosti a dával ju do súvisu so skúmaním dedičnosti a poctivým zaznamenávaním rodinnej anamnézy, čím sa mal vystopovať výskyt choroby v rodine a mali sa tak liečiť alergie, žalúdočné vredy, endokrinologické problémy, vysoký krvný tlak či psychoneurózy. Profesor Ryle vyzdvihoval potrebu prijatia