Bioetika a právo v súčasnej medicíne a zdravotníctve

Medicína a zdravotníctvo v každej krajine pôsobia v určitom právnom a etickom priestore, ktorý je spoločný pre všetky medicínske a zdravotnícke odbory, ako aj pre celý systém zdravotníctva na území daného štátu. Práca lekára, či iného zdravotníckeho pracovníka v ktorejkoľvek špecializácii alebo odbore sa riadi právnymi a etickými pravidlami, ktoré platia rovnako pre všetky medicínske alebo zdravotnícke odbory a fungovanie konkrétneho zdravotníckeho systému. Navyše, mnohé odbory sa vzhľadom na špecifické oblasti a náplň svojej činnosti stretávajú s osobitnými právnymi a etickými problémami. [1, 2, 4]

Etika ako filozofická disciplína sa rozvíjala od úsvitu ľudskej vzdelanosti a bola stálou súčasťou intelektuálneho zápasu človeka o pochopenie seba samého. Riešenie morálnych problémov obsahujú už najstaršie zachované mýty, či najrôznejšie literárne pamiatky náboženského aj sekulárneho charakteru, ako aj zlomky diel starovekých filozofov, ktorí sa usilovali osvetliť podstatu vecí, človeka, života – a najmä, hľadať odpovede na otázky, ktoré kladie odveká túžba človeka po životnom šťastí a naplnení. Etika ako veda o dobrom, šťastnom živote jednotlivca a ľudskej spoločnosti je prítomná v dejinách ľudstva od nepamäti.

Vznik medicíny a jej oddelenie od iných ľudských činností a úloh v spoločnosti sa najčastejšie spája s vytvorením určitého súboru mravných noriem, ktorých poznanie a dodržiavanie sa stalo určujúcim znakom, nezameniteľnou charakteristikou nositeľov lekárskeho povolania spolu s „exkluzívnym“ súhrnom dobovo podmieneného poznania a praktických skúseností a zručností.

Etika sa považuje za konštitutívnu (základnú, určujúcu) súčasť medicíny a zdravotnej starostlivosti a je aj v súčasnosti nevyhnutným predpokladom pre uznanie práva na výkon lekárskeho (zdravotníckeho) povolania ako výrazu dôver