Zdravotný stav zamestnanca v pracovnom práve (I.)

Osoba lekára a jeho činnosti súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v tomto prípade máme na mysli najmä rôzne typy lekárskych posudkov či potvrdení, má pri uplatňovaní niektorých pracovnoprávnych inštitútov kľúčovú úlohu.

Od charakteru a obsahu napr. rozhodnutia lekára sa následne odvíjajú aj jednotlivé práva a povinnosti subjektov pracovného pomeru (zamestnanca alebo zamestnávateľa). V nadväznosti na množiacu sa ingerenciu týchto zásahov zdravotníckych pracovníkov do oblasti pracovného práva, je preto potrebné upriamiť pozornosť na to, aký význam majú rozhodnutia zdravotníckych pracovníkov z pohľadu ich pracovnoprávnych dopadov, ako aj prípadných právnych dôsledkov pre nich samotných. Typické prípady, ktoré sa vyskytli v poslednej dobe, kde vznikol zásadný rozpor medzi záujmami zamestnávateľa a činnosťou zdravotníckych zamestnancov, predstavuje problematika stravovania zamestnancov v zmysle § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a čerpania materskej a rodičovskej dovolenky podľa § 166 a násl. Zákonníka práce.

Stravovanie zamestnancov

Právnu úpravu stravovania zamestnancov uvádza § 152 Zákonník práce a podraďuje ho pod tzv. sociálnu politiku zamestnávateľa. Zákonník práce predpokladá, že zamestnávateľ poskytne zamestnancom vykonávajúcim závislú prácu vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Nárok na zabezpečenie stravovania vzniká zamestnancovi, ktorý vykonával v rámci pracovnej zmeny prácu viac ako 4 hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť zamestnancovi poskytnutie ďalšieho teplého jedla. Poskytuje sa predovšetkým teplé jedlo a vhodný nápoj.

Zamestnávateľ si môže svoju povinnosť splniť zabezpečením stravovania vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí pre svojich zamestnancov stravovanie prostredníctvom externého dodávateľa, ktorý má oprávnenie poskytovať stravovacie služby (v tomto prípade sa zamestnancom poskytujú tzv. gastrolístky a zamestnanci si vyberajú miesto stravovania). O spôsobe zabezpečenia stravovania rozhoduje primárne zamestnávateľ v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Až v prípade, kedy nie je možné zabezpečiť stravovanie uvedenými spôsobmi, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancom finančný príspevok (táto možnosť prichádza do úvahy vtedy, ak zamestnávateľ nie je spôsobilý zabezpečiť stravovanie, napr. pre zamestnancov pracujúcich v lese a pod.). [1] V aplikačnej praxi často dochádza k zamieňaniu finančného príspevku a tzv. gastrolístka – stravovacej poukážky.

Ak je jedáleň zatvorená, napr. v sanitárny deň, je zamestnávateľ povinný zabezpečiť náhradné stravovanie a je na jeho rozhodnutí, či