Zdravotná dokumentácia: jej vedenie a sprístupňovanie z hľadiska ochrany osobnosti pacienta

Relevantná právna úprava – zdravotná dokumentácia

Právna úprava normujúca otázky spojené so zdravotnou dokumentáciou je primárne obsiahnutá v ustanoveniach zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“ alebo „ZoZS“). V súlade s ust. § 4 ods. 5 ZoZS je vedenie zdravotnej dokumentácie neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, pričom zákon ďalej v § 6 ods. 2 poskytuje legálnu definíciu pojmu „zdravotná dokumentácia“, pod ktorým sa chápe „súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe.“ Zo samotnej definície tohto pojmu je zrejmé, že obsahom zdravotnej dokumentácie budú najmä informácie a údaje, ktoré sú úzko späté s osobou a osobnosťou pacienta, čo samo o sebe determinuje nevyhnutné špecifiká, s ktorými sa je pri skúmaní tejto právno-medicínskej problematiky potrebné vysporiadať. Predmetný zákon o zdravotnej starostlivosti ďalej v tretej časti ponúka pomerne komplexnú právnu úpravu všetkých podstatných otázok týkajúcich sa zdravotnej dokumentácie, a to najmä jej vedenia, spracúvania, poskytovania a sprístupňovania, ale aj jej zabezpečenia, uchovávania a odovzdávania.

S pojmom zdravotná dokumentácia sa ďalej stretávame v ustanoveniach zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“). Uvedený zákon síce neupravuje problematiku zdravotnej dokumentácie z hľadiska určenia jej obsahu alebo foriem jej vedenia, avšak vo svojich ustanoveniach upravuje základné povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka, ktorých obsahom sú aj povinnosti súvisiace so zdravotnou dokumentáciou [1]. Uvedený zákon poskytuje nevyhnutné doplnenie právneho základu obsiahnutého v zákone o zdravotnej starostlivosti, a to najmä pri otázkach týkajúcich sa určenia subjektov, ktoré sú povinné zdravotnú dokumentáciu viesť a následne zodpovedať za prípadné porušenia právnych predpisov.

Vedenie zdravotnej dokumentácie je spojené aj so spracovaním osobných údajov pacientov. Slovenská republika normuje predmetnú oblasť právnych vzťahov osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p., na ktorý v ust. § 18 ods. 1 odkazuje priamo zákon o zdravotnej starostlivosti. Na tomto mieste tiež zdôrazňujeme dôležitosť tej skutočnosti, že Slovenská republika je členským štátom Európskej Únie, ktorá sa v poslednom období výrazne podieľa na zmene právnych úprav jej členských štátov v otázkach dotýkajúcich sa ochrany osobných údajov. V uvedenej súvislosti nemožno opomenúť aktuálne Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje Smernica 95/46/ES (ďalej len „nariadenie“). V súlade s článkom 99 bodom 2 sa toto nariadenie bude uplatňovať od 25. mája 2018 pričom platí, že jeho ustanovenia sú priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch Európskej Únie [2].

Posledným právnym predpisom, na ktorý osobitne upozorňujem je zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o národnom zdravotníckom systéme“), ktorý taktiež výrazne zasahuje do sféry právnej úpravy vedenia zdravotnej dokumentácie, pričom dôsledky uvedeného právneho predpisu sa vo veľkej miere prejavia práve v roku 2018, kedy nadobudnú postupne účinnosť niektoré ustanovenia tohto zákona.

Relevantná právna úprava – ochrana osobnosti

Základ právnej úpravy ochrany osobnosti je v právnom priestore Slovenskej republiky daný Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) v jej druhej hlave, ako aj v Listine základných práv a slobôd. [3] Ústava SR vychádza z dvoch základných postulátov, ktoré výrazne ovplyvňujú pohľad na právnu úpravu týkajúcu sa základných práv a slobôd, a z povahy veci zároveň úzko súvisia s právnou úpravou ochrany osobnosti. Prvý z nich je absolútna hierarchická priorita ústavy. Druhým postulátom je priorita medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách ratifikovaných Slovenskou republikou, ktoré sú všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (Pozn. autora: čl. 11 Ústavy SR). [4] V uvedenej súvislosti poukazujem napríklad na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov, Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny, a iné medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná.

V právnom poriadku Slovenskej republiky možno ďalej hľadať ustanovenia pojednávajúce o ochrane osobnosti v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorý o uvedenej problematike pojednáva v ustanoveniach § 11 až § 16. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 ponúka demonštratívny, teda nie konečný výpočet toho, čo všetko je nutné chápať pod pojmom „osobnosť fyzickej osoby“. V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti však najčastejšie dochádza k neoprávneným zásahom do života a zdravia pacienta, jeho ľudske