Aplikačné problémy právnej úpravy povinnej mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov

Cieľom tohto článku je krátka analýza platnej právnej úpravy a úvaha o jej praktickej vykonateľnosti pri činnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotníckeho pracovníka. Súčasťou článku je aj zodpovedanie otázok kto je nositeľom práva na zachovanie „dôvernosti“ údajov o zdravotnom stave, na aké informácie sa povinná mlčanlivosť vzťahuje, kto je nositeľom povinnej mlčanlivosti a či je povinná mlčanlivosť absolútna alebo má svoje hranice. V závere sa budeme venovať prítomnosti študentov medicíny pri vyšetrení pacienta.

Východiská a garantované predpoklady

Prvotným predpokladom, z ktorého možno vychádzať pri formulovaní našich názorov, je existencia štátom garantovanej a vynútiteľnej povinnosti mlčanlivosti o informáciách týkajúcich sa zdravotného stavu fyzickej osoby. Tento predpoklad nás posúva do ďalšej úrovne úvahy a síce k otázkam:

1. Kto je nositeľom práva na zachovanie „dôvernosti“ údajov o zdravotnom stave?
2. Na aké informácie sa povinná mlčanlivosť vzťahuje?
3. Kto je nositeľom povinnej mlčanlivosti?
4. Je povinná mlčanlivosť absolútna alebo má svoje hranice?

Kto je nositeľom práva na zachovanie „dôvernosti“ údajov o zdravotnom stave?

Právo na súkromie je chránené prostredníctvom viacerých medzinárodných dokumentov a zákonite našlo svoje vyjadrenie aj v základných právnych predpisoch Slovenskej republiky. Základným predpisom je Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (čl. 10 ods. 1), ktorý deklaruje, že každý má právo, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti s informáciami o jeho zdraví. Nedotknuteľnosť súkromia a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručuje Ústava Slovenskej republiky (čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2) a možno sem subsumovať aj ochranu súkromia jednotlivca pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Rovnako dôležitý je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) ako kódex súkromného práva a jeho generálne ustanovenie § 11 OZ zaoberajúci sa ochranou osobnosti. Podrobnejšiu úpravu mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov možno nájsť v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) a v širšom kontexte povinná mlčanlivosť má svoje vyjadrenie aj v ochrane osobných údajov pacienta, ktoré upravuje zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v z. n. p.

V súvislosti s ochranou osobných údajov dochádza vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti k veľkým zmenám, ktoré prináša nové nariadenie o ochrane osobných údajov GDPR (General Data Protection Regulation). Nariadenie GDPR je premietnuté aj do parlamentom schváleného návrhu zákona o ochrane osobných údajov (Pozn. autora: Stav aktuálny v čase písania príspevku december 2017). V tomto článku sa nebudeme bližšie venovať nariadeniu GDPR.

Trestnoprávne následky nedodržania lekárskeho tajomstva obsahuje § 374 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v z. n. p. (ďalej len „Trestný zákon“).

Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo na (cit.): „...zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak v prípadoch ustanovených osobitným predpisom nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti...“. [1]

Každá osoba, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, bez ohľadu na jej vek, duševnú vyspelosť, vzdelanie, spoločenské postavenie (aj politické postavenie) či majetok, má zákonom zaručené právo na to, aby sa zachovala mlčanlivosť – a to de facto o všetkých skutočnostiach, ktoré sa týkajú jej zdravotného stavu.

Údaje o zdravotnom stave tvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Knap a Švestka k pred