ZDRAVIE A PRÁVO NA JEHO OCHRANU

Rovnako ako ďalšie hospodárske, sociálne a kultúrne práva, aj právo na zdravie sa vyznačuje postupnou realizáciou a maximálnym využitím dostupných zdrojov. Štát, ktorý postupuje v súlade s týmito požiadavkami, sa snaží zabezpečiť čo najvyššiu úroveň zdravia pre čo najväčší počet obyvateľov, teda využíva svoje zdroje efektívne. Aj pri najväčšej možnej efektivite však reálna úroveň ochrany zdravia závisí od objemu prostriedkov, ktoré má štát k dispozícii. Finančné možnosti jednotlivých krajín sa líšia - líšiť sa preto bude aj najvyššia úroveň zdravia, ktorú v nich možno dosiahnuť. Z práva na zdravie preto nevyplýva nárok na poskytnutie najlepšej zdravotnej starostlivosti, aká vo svete existuje; nárokovať si možno existenciu spravodlivého systému ochrany zdravia, ktorý garantuje rovnosť príležitostí.

Samozrejme, mohli by sme namietať, že práve najlepšia liečba priamo definuje najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň zdravia jednotlivca. Akékoľvek zlepšenie zdravotného stavu navyše zväčšuje priestor pre uplatnenie ďalších ľudských práv - ťažko si napríklad možno vychutnávať právo na vzdelanie, ak človek nevládze vstať z lôžka. Nútiť človeka uspokojiť sa s "nie najlepšou" liečbou preto zasahuje do jeho ľudskej dôstojnosti. Na strane druhej však platí, že v zdravotníckom systéme financovanom z verejných zdrojov si individuálne právo na ochranu zdravia nemožno uplatňovať bez ohľadu na druhých, ktorí sú taktiež jeho nositeľmi. Rovnosť prístupu k zdravotnej starostlivosti sa zaručuje tým, že potenciálne zlepšenie zdravia vďaka konkrétnemu zdravotnému výkonu bude transparentne a objektívne vyhodnotené v kontexte nákladov a prínosov všetkých dostupných liečebných možností a potrieb celej spoločnosti. "Medicínske nároky" jednotlivca sa tak odvíjajú od jeho zdravotného stavu a škály medicínskych intervencií, .

Najvyššia dosiahnuteľná úroveň zdravia však nezávisí iba od kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti v konkrétnej krajine. Zdravie ovplyvňuje množstvo faktorov (de­terminantov zdravia), ako sú životné prostredie, pracovné prostredie, sociálny status, genetické faktory aj spôsob života. Povinnosti štátu vo vzťahu k zdraviu obyvateľov sa preto neobmedzujú na zvyšovanie dostupnosti, prístupnosti, prijateľnosti a kvality zdravotnej starostlivosti. Zahŕňajú aj oblasť ochrany zdravia celej populácie prostredníctvom verejného zdravotníctva. Ochrana verejného zdravia sa realizuje najmä protiepidemiologickými opatreniami, reguláciou zdravých životných a pracovných podmie­nok, štátnym zdravotným dozorom, ochranou nefajčiarov, aj rôznymi nástrojmi podporujúcimi zdravý životný štýl.

Pri politikách smerujúcich k zlepšovaniu zdravia populácie sa kladie dôraz na záujmy celej spoločnosti a význam kolektívneho úsilia, čo môže byť v protiklade s "tradičnou bioetikou" zdôrazňujúcou autonómiu a práva jednotlivca. Akékoľvek všeobecne prospešné pravidlo, či už v oblasti bezpečných pracovných podmienok, kvality ovzdušia alebo hygieny, môže zaťažiť konkrétne osoby, ktoré nemajú možnosť sa informovane rozhodnúť, či sú ochotné znášať takéto nepohodlie. Je nepochybne pravdou, že v demokratickej spoločnosti sa opatrenia chrániace verejné zdravie opierajú o zákony prijaté z vôle väčšiny. Dodržanie pravidiel legislatívneho procesu však ešte nezaručuje oprávnenosť zásahu do práv jednotlivca. Ako pripomínajú Laurie et al.: Napätie medzi právomocou vlády obmedziť individuálne práva v čase krízovej situácie a dopad týchto zásahov na ľudské práva, sa naplno odhalilo počas pandémie ochorenia Covid-19. Aj v menej pohnutých časoch však opatrenia v oblasti verejného zdravia vyvolávajú zložité otázky o vzťahu medzi štátom a jeho občanmi, ako aj o povinnostiach, ktoré majú ľudia voči sebe navzájom. Vhodným východiskovým bodom pri riešení týchto náročných dilem môže byť aj uvedomenie si prirodzených hraníc vlastnej slobody: