Subjekty v zdravotníctve povinné postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní

Zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZVO“) predstavuje základný predpis upravujúci proces uzatvárania odplatných zmlúv vybraných a presne definovaných subjektov mimo rámca ich vlastnej organizačnej štruktúry pri nakladaní s verejnými prostriedkami. Úpravou kontraktačného procesu týchto subjektov, t. j. procesu výberu vhodného externého zmluvného partnera, sa má v súlade legislatívou EÚ, kde boli len nedávno prijaté celkom nové smernice vo verejnom obstarávaní, docieliť predovšetkým efektívnosť a hospodárnosť pri nakladaním s verejnými zdrojmi a podporiť čestná a otvorená hospodárska súťaž.

Základnými pojmami verejného obstarávania sú:

1. verejné obstarávanie, t. j. pravidlá a postupy podľa ZVO, ktorými sa zadávajú zákazky na dodanie tovaru, zákazky na uskutočnenie stavebných prác, zákazky na poskytnutie služieb a súťaž návrhov;
2. zákazka, t. j. zmluva s peňažným plnením uzavretá medzi jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi na jednej strane a jedným alebo viacerými úspešnými uchádzačmi na strane druhej, ktorej predmetom je dodanie tovaru, uskutočnenie stavebných prác alebo poskytnutie služby;
3. verejný obstarávateľ a obstarávateľ, t. j. osoby ktoré sú povinné v intenciách ZVO zadávať zákazky. Uvedená tzv. osobná pôsobnosť ZVO sa nachádza v § 6 až § 8 ZVO, upravujúca pojmy verejného obstarávateľa v § 6 a obstarávateľa v § 8 ZVO. V § 7 ZVO sa nachádza úprava osôb, ktorým boli poskytnuté prostriedky verejným obstarávateľom, a preto sú povinné pri nakladaní s týmito prostriedkami v prípadoch, kedy sa rozhodnú obrátiť na tretie subjekty mimo ich organizačnej štruktúry za účelom odplatnej požiadavky na uspokojenie svojich potrieb alebo plnenie svojho cieľa či úloh, postupovať podľa ZVO. V ďalšom výklade sa budeme venovať len tzv. klasickému sektoru (§ 6 ZVO) a dotovaným verejným obstarávateľom (§ 7 ZVO), ktoré sa týkajú aj sektora zdravotníctva.

Klasický sektor

Proces verejného obstarávania je jedným z nástrojov, ako regulovať tzv. verejný sektor, kde sa nielen prax, ale aj jurisprudencia (t. j. právna veda) v modernej dobe stretáva so stále zväčšujúcou sa prekážkou stanovenia hraníc medzi osobami patriacimi do verejného sektora, t. j. osobami, ktorých hospodárenie nie je len ich „súkromnou záležitosťou“, ale res publica – t. j. je vecou verejnou, na ktorej môže mať a má demokratická spoločnosť záujem a súkromným sektorom, kde je viac ako nežiaduca prílišná regulácia ich činnosti. Preto jednou zo základných otázok, ktorú si musí položiť každý subjekt pred aplikovaním, resp. neaplikovaním ZVO, je, či sa na neho vzťahuje osobná pôsobnosť ZVO. V tejto časti tohto príspevku sa bližšie pozrieme na jednu skupinu takýchto subjektov, a to verejných obstarávateľov podľa § 6 ZVO, t. j. klasický sektor.

Mimoriadne dôležitú úlohu pri výklade pojmu verejný obstarávateľ však zohráva aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vykladá pojem verejný obstarávateľ, resp. štát vo funkčnom zmysle, keďže vo svojej judikatúre viackrát vychádzal zo skutočnosti, že výklad jednotlivých ustanovení smerníc vo verejnom obstarávaní je potrebné uskutočňovať s prihliadnutím na ich účel, ktorým je predovšetkým predchádzanie diskriminácie pri zadávaní verejných zákaziek. Verejný obstarávateľ je definovaný čo najvšeobecnejšie, pomocou pojmov „verejné právo“ a „všeobecný záujem“, ktoré nemajú svoju legálnu definíciu. To len umocňuje užívanie vyššie uvedeného chápania pojmu štát vo funkčnom zmysle ustanovenom Súdnym dvorom EÚ. Právo EÚ je pritom reprezentované celkom novými smernicami vo verejnom obstarávaní pre verejného obstarávateľa, a to Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES, či Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií. Chceme poukázať ešte na úpravu uvedenú v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby, ktorá bola síce prijatím novej smernice zrušená, avšak do transpozície novej smernice práve na nej stojí definícia verejného obstarávateľa podľa aktuálne platného § 6 ZVO. Je však pravdou, že sa v súlade s recitálom 10 „novej smernice o verejnom obstarávaní“, definícia v zásade nezmenila. Ďalej však pre zjednodušenie vychádzame primárne zo slovenského právneho poriadku – ZVO.

K § 6 ods. 1 písm. a) ZVO

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) ZVO je verejným obstarávateľom Slovenská republika zastúpená svojimi orgánmi. Pod týmto druhom verejného obstarávateľa rozumieme napr. Kanceláriu Národnej rady SR, Kanceláriu prezidenta republiky SR, Ústavný súd SR, Generálnu prokuratúru SR, sústavu ústredných orgánov štátnej správy (napr. aj Ministerstvo zdravotníctva SR) a organizácie ústrednej štátnej správy, ostatné ústredné orgány štátnej správy a miestnu štátnu správu, t. j. okresné úrady.

K § 6 ods. 1 písm. b) a c) ZVO

Verejný obstarávateľ definovaný prostredníctvom § 6 ods. 1 písm. b) a c) ZVO zrejme opätovne nevyvolá žiadne otázky, je ním totiž obec, resp. vyšší územný celok, t. j. samostatné územné samosprávne a správne celky SR, ktoré sú právnickou osobou, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. V tomto prípade sú však verejnými obstarávateľmi priamo obce a priamo vyššie územné celky, a nie ich orgány, t. j. staro