Právo médií na informácie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

V tejto prvej časti príspevku sa pozrieme na legislatívu, riešiacu tento problém, a s tým súvisiacu prax. V nasledujúcom čísle časopisu priblížime právne normy a rozsudky európskeho pôvodu, záväzné pre Slovenskú republiku.

Na niektorých slovenských televíznych staniciach sú časté reportáže o rozličných ľudských tragédiách. Bežnou súčasťou týchto bulvárnych reportáží sú aj zábery zo zásahu záchrannej zdravotnej služby, pričom nepísaným pravidlom býva aj zverejnenie relatívne detailných pohľadov na pacienta, ktorý nemá v danej chvíli možnosť sa účinne brániť pred snímaním televíznej kamery alebo fotoaparátu. Takýmto zverejnením môže dôjsť a často aj skutočne dochádza k zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti, občianskej cti a súkromia. K obdobným situáciám môže dochádzať napríklad aj pri hospitalizácii pacienta na lôžku v zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti. Poskytuje súčasné právo dostatočnú ochranu pacientovi v tejto nezávideniahodnej situácii?

Vyššie načrtnutý problém sa netýka len slovenských televíznych vysielateľov, ale v istej miere aj slovenskej bulvárnej tlače. Miera výskytu zásahov do práv pacienta je však omnoho intenzívnejšia práve v televíznom vysielaní, a preto sa v tomto článku zameriame práve na ňu.

Základy právnej úpravy

Pri strete práva na súkromie a práva na informácie nie sú hlavnými subjektmi len pacient a konkrétne médium. Priam rozhodujúcim prvkom je v tomto prípade poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý predstavuje dôležitý činiteľ, vyvažujúci slabšie postavenie pacienta a silnejší status konkrétneho média. Tento pomyselný trojuholníkový právny vzťah je regulovaný pestrou paletou právnych predpisov súkromnoprávneho aj verejnoprávneho charakteru. Zďaleka však nejde len o legislatívu Slovenskej republiky, ale do úvahy musia byť brané jednak medzinárodnoprávne, ale aj európske právne predpisy. Pri interpretácii právnych noriem v tejto oblasti je však nevyhnutné poznať aj relevantnú judikatúru, ktorá často vágne ustanovenia predsa len približuje praxi. Základnými tuzemskými právnymi predpismi sú zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“) a takisto zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomuniká­ciách v z. n. p. (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Úloha zdravotníckeho pracovníka

Povinnosti osôb, ktoré sú účastníkmi vyššie spomenutého trojuholníkového vzťahu sú upravené buď ďalšími právnymi predpismi alebo aj mnohými etickými normami. Otázka ľudskej dôstojnosti pacienta je predmetom úpravy aj v Charte práv pacientov v Slovenskej republike (ďalej len „Charta“). Za základ práv pacientov považuje preambula tohto dokumentu právo človeka na ľudskú dôstojnosť. Podľa čl. 7 ods. 2 Charty sa: „...po prijatí do zdravotníckeho zariadenia vyšetrenie, liečba a prípadný pobyt pacienta v zdravotníckom zariadení uskutočňujú v súlade so zásadami práva na ľudskú dôstojnosť a na zachovanie intimity pacienta...“

Právo na pacientovo dôstojné zaobchádzanie v sebe zahrnuje aj právo na dôstojné umieranie podľa čl. 8 ods. 4 Charty. Nepriamo sa otázky vzťahu pacienta a médií dotýka aj právo na dôvernosť údajov (informácií o zdravotnom stave) a ich ochranu v súlade s čl. 6.

Podľa Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka (ďalej len „ Etický kódex“), ktorý je prílohou č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o poskytovateľoch“), je rešpektovanie dôstojnosti ľudského jedinca stavovskou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka.

Priamo s problémom vzťahu médií a pacienta súvisí aj to, že zdravotnícky pracovník má podľa Etického kódexu zakázané pomáhať pri porušovaní cti a dôstojnosti človeka, alebo sa na ňom zúčastňovať. Za takúto zakázanú pomoc by malo byť podľa nás považované aj prípadné odovzdávanie mediálnych tipov na reportáže.

Zdravotnícky pracovník musí rov­nako rešpektovať dôvernosť všetkých informácií, získaných pri výkone povolania, čo znamená, že nesmie poskytovať tento druh informácií ani žiadnym médiám.

Široko koncipovaná povinnosť mlčanlivosti podľa § 80 ods. 2 zákona o poskytovateľoch je takisto garanciou ochrany práva na osobné údaje, a tým pádom aj práva na súkromie, keďže sa vzťahuje na všetky informácie o pacientovi. Významnú zložku súkromia každého pacienta predstavujú tzv. údaje o jeho telesnej integrite. [1]

Podstatná, ale zďaleka nie vyčerpávajúca časť chránených informácií o pacientovi je obsiahnutá v jeho zdravotnej dokumentácii. Pod­ľa § 24 a § 25 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v z. n. p. (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) je poskytovanie a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie možné len za striktne vymedzených okolností a len výlučnému okruhu oprávnených subjektov, medzi ktorými médiá nefigurujú. Zákon o zdravotnej starostlivosti v § 18 navyše podmieňuje spracúvanie, poskytovanie a sprístupňovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie aj dodržaním ustanovení zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v z. n. p. (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov.“). Tejto téme bol na stránkach časopisu venovaný dostatočný priestor, a preto v problematike zákona o ochrane osobných údajov odkazujeme už na skôr publikovaný článok. [2]

Z výpočtu predošlých povinností vyplýva, že ochrana pacienta pred zásahom médií do jeho práva na súkromie a jeho dôstojnosti by mala byť do významnej miery zabezpečovaná práve zdravotníckymi pracovníkmi. Tý