Praktické problémy slovenskej zdravotníckej legislatívy (II.)

V tomto čísle si bližšie ozrejmíme problematické, resp. „kontroverzné“ oblasti zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 244/2012 Z. z. (ďalej len „zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach“) a zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach

Zákon o liekoch už v čase jeho prípravy vyvolal v odborných kruhoch množstvo reakcií a v pripomienkovom konaní bolo k nemu podaných viac ako 1 000 pripomienok, čo nemá obdobu histórii v novodobej slovenskej zdravotníckej legislatíve. Základom uvedeného zákona je zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v z. n. p. a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v z. n. p., ktorý bol zákonom o liekoch a zdravotníckych pomôckach nahradený a zároveň zrušený. Cit. zákon, ktorý je účinný od 1. decembra 2011, bol už raz novelizovaný (zákon č. 244/2012 Z. z. účinný od 1. 9. 2012). Druhá jeho novela je momentálne po druhom čítaní v Národnej rade SR.

V tejto časti článku sa venujem najspornejším, resp. najviac kritizovaným ustanoveniam cit. zákona.

Poskytovanie lekárenskej starostlivosti rieši šiesty oddiel cit. zákona. Slovenská lekárnická komora (SLeK) dlhodobo kritizuje a pri novelizácii zákonov opakovane pripomienkuje skutočnosť, že na Slovensku môže byť majiteľom lekárne ktokoľvek. Stačí, ak má na otvorenie lekárne potrebné zdroje a odborného zástupcu. Tento stav nezmenil ani § 21 cit. zákona, ktorý definuje osobitné podmienky poskytovania lekárenskej starostlivosti. Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 19. mája 2009 k tejto problematike konštatuje v bodoch 37 a 38 nasledovné:

„...Pokiaľ ide o prevádzkovateľa, ktorý je farmaceutom, nemožno poprieť, že jeho cieľom je podobne ako u iných osôb snaha o dosahovanie zisku. Na takúto osobu sa však hľadí tak, že ako profesionálny farmaceut nebude lekáreň prevádzkovať s výlučným ekonomickým cieľom, ale aj so zreteľom na odborné hľadisko. Jeho súkromný záujem na dosahovaní zisku je tak zmierňovaný vplyvom jeho vzdelania, odborných skúseností a zodpovednosti, ktorú nesie, lebo prípadné porušenie zákonných alebo etických pravidiel nielenže znižuje hodnotu jeho investície, ale podrýva aj jeho vlastnú profesijnú existenciu...“ (bod 37 cit. rozsudku).

„...Na rozdiel od farmaceutov nemajú osoby, ktoré nie sú farmaceutmi, už zo samotnej povahy veci porovnateľné vzdelanie, skúsenosti a zodpovednosť ako farmaceuti. Za týchto podmienok treba konštatovať, že neposkytujú rovnaké záruky ako farmaceuti...“ (bod 38 cit. rozsudku) [4].

Zákonodarcovia v našej krajine sa však s týmito závermi Súdneho dvora EÚ doteraz nestotožnili.

Vernostné systémy v lekárňach

Táto problematika bola najskôr súčasťou novely zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťov