Podnikateľské prostredie v zdravotníctve

Historické poznámky

Zakladanie súkromného vlastníctva po spoločensko-politických zmenách v r. 1989 neobišlo ani slovenské zdravotníctvo. Tzv. odštátňovanie sa začalo prijatím zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (účinný do 31. decembra 2005). Medzi prvými tzv. neštátnymi zdravotníckymi zariadeniami boli dovtedy štátne, resp. závodné ambulancie vtedajších obvodných lekárov. Od r. 1995 začali vznikať aj prvé neštátne, resp. súkromné ambulancie špecializovanej zdravotnej starostlivosti a prvé neštátne zdravotnícke zariadenia, ktoré začali poskytovať služby, koncentrované pod jednou strechou. Vznikli privatizáciou vtedajších polikliník alebo neskôr aj vybudovaním úplne nových zariadení tohto typu. Neskôr sa k nim pridali prvé súkromné nemocnice. Tzv. poliklinický systém práce, kedy boli v štátnej poliklinike sústredení bývalí obvodní lekári a špecialisti základných a niektorých nadstavbových medicínskych odborov, sa po nástupe privatizácie začal v mnohých mestách rúcať. Dôvodom boli najmä nejasné vlastnícke vzťahy v bývalých poliklinikách, ako aj privatizácia v 90-tych rokoch, ktorá často dostala tieto zariadenia do vlastníctva tých, ktorí mali záujem predovšetkým na sprivatizovanom majetku dobre zarobiť a na kvalitu a sortiment poskytovaných zdravotníckych služieb sa nepozerali. Po uvoľnení cien za nájomné sa ich ceny v niektorých týchto sprivatizovaných bývalých poliklinických zariadeniach tak zdvihli, že lekári, ktorí tam dovtedy pracovali, sa začali ohliadať po lacnejších priestoroch. Tak došlo v niektorých lokalitách k atomizácii zdravotníckych služieb. Zrazu už nebolo možné vedľa všeobecného lekára nájsť napr. internistu, chirurga alebo gynekológa, pretože tí z uvedených zariadení odišli tam, kde im poskytli lepšie nájomné alebo si postavili vlastné ordinácie a zdravotnícke služby začali poskytovať v nich.

Prechodu do súkromnej praxe sa ambulantní lekári spočiatku dosť bránili, najmä ktorí boli tesne pred dôchodkom. Preto Ministerstvo zdravotníctva SR vypracovalo zoznam výnimiek, kedy lekári privatizovať nemuseli. Postupne sa však sprivatizovala väčšina ambulancií všeobecných lekárov a mnohé ambulancie lekárov – špecialistov. Z nemocníc do súkromnej praxe odišli mnohí kvalifikovaní odborníci, ktorých dlho nemal kto nahradiť, najmä pri poskytovaní ústavných pohotovostných služieb. Súkromní lekári – špecialisti, na rozdiel od všeobecných lekárov, nemali a doteraz nemajú zákonnú povinnosť vykonávať ambulantnú ani ústavnú pohotovostnú službu. V nemocniciach preto často v pohotovostných službách vypomáhali práve súkromní špecialisti. Boli však aj pracoviská, kde tzv. odídencov do súkromnej praxe do služieb prijať nechceli. Problémy s tým mali lekári operačných odborov. Keď však vedúci pracovníci oddelení a kliník, ktoré odchodom špecialistov do súkromnej praxe zostali oslabené a hrozilo, že so zamestnancami, ktorí im zostali, nebudú vedieť pokryť nielen ústavné pohotovostné služby, ale ani zabezpečiť zákonom a pacientskou verejnosťou požadovaný štan