Pacient ako spotrebiteľ – Kde sú hranice jeho práv?

Vzťahy vznikajúce pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti podliehajú rovnako, ako iné sociálne fenomény vplyvom doby, v ktorej vznikajú a existujú. Zmena kvality a predovšetkým zmeny požiadaviek subjektov a vzťahov možno pozorovať aj v reáliách Slovenska. Ba dovoľujem si tvrdiť, že extrémne rozdiely v politickom nastavení, ktoré na Slovensku fungovalo pred rokom 1989 a po tomto medzníku dovoľuje sociológom sledovať v pomerne krátkom čase, ako sa menia hodnoty spoločnosti, ako sa relativizujú mnohé axiómy a ako sa transformujú klasické inštitúty do nových podôb.

Vplyv západnej kultúry, kde sa po druhej svetovej vojne výrazne udomácnil posun z vnímania „my“ do vnímania „ja a moje práva/záujmy“ dostal sa po zmene politického režimu aj na Slovensko. Nebudem hodnotiť, či je to dobré alebo zlé – vnímam to jednoducho ako fakt. Dôvodom môjho pokusu o takýto filozofický úvod je priama súvislosť medzi zmenou komunikácie medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom a naznačenými celkovými zmenami v spoločnosti, v ktorej sa na prvé miesta kladie ochrana práv fyzickej osoby a rešpektovanie jej fyzickej a psychickej ­integrity. Pod pojmom komunikácia rozumiem nielen samotný akt vymieňania informácií (o zdravotnom stave, zamýšľanej liečbe a podobne), ale celkový vzťah, v ktorom sa realizujú práva a povinnosti oboch subjektov zdravotnej starostlivosti.

Práve tento vzťah bol za posledných 20 rokov podrobený výraznej inštitucionálnej zmene. Pokiaľ sme do roku 1989 vnímali lekára v proce­se poskytovania zdravotnej starost­livosti ako neohrozeného sudcu, ­ktorý často úplne sám bez ­konzul­tácie s pacientom rozhodoval, čo je pre pacienta dobré, a čo nie, dnes je situácia úplne iná. V predchádzajúcom politickom režime sa komunikácia medzi lekárom a pacientom ťažko dala označiť za rovnocennú, lepšie povedané „rovnoprávnu“. Z právneho hľadiska vystupoval lekár mnohokrát ako predĺžená ruka štátu, ktorá dávala pacientovi len minimálny priestor na rozhodnutie. Tento fenomén bol zakorenený hlboko v mentálnom nastavení zúčastnených osôb, a nebol dôvod o správnosti, resp. nesprávnosti takéhoto spôsobu poskytovania zdravotnej starostlivosti polemizovať. V ďalšom texte budem používať pojem poskytovateľ a lekár ako synonymá a prosím čitateľa, aby sa nad týmto (inak) nesprávnym postupom nepohoršil.

Povaha právneho vzťahu medzi poskytovateľom a pacientom

V čom spočíva zmena kvality komunikácie medzi lekárom a pacientom? Osobne ju vidím v tom, že pacient má momentálne garantované rovnoprávne postavenie voči lekárovi (poskytovateľovi). Tieto garancie nie sú obsiahnuté len vo vnútroštátnych právnych normách, ale sú ustanovené vo viacerých ­medzinárodných dohovoroch, ktorých je Slovenská republika ­signa­tárom a ktoré majú prednosť pred Ústavou SR a pred zákonmi. [1] V predchádzajúcej vete som zámerne použil slovíčko „garantované“. Skutočnosť, že práva pacienta sú „garantované“ ešte neznamená ich faktický výkon, resp. dostatočné uznanie zo strany druhého zmluvného partnera.

Ďalšou významnou zmenou vo vzťahu lekár – pacient je jeho postupná ­transfor­mácia na súkromnoprávny vzťah, z ktorého sú v rámci možností vytesnené verejnoprávne regulácie, limity či iná forma ingerencie štátu. S touto transformáciu sme zďaleka neskončili a dovolím si tvrdiť, že jej posun je priamo závislý na ­reali­zácii nevyhnutných koncepčných zmien vo financovaní zdravotníckeho systému.

Aj napriek niektorým špecifikám, ktoré vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a jeho pacienta vykazuje, si dovolím tvrdiť, že ide o klasický občianskoprávny vzťah, predmetom kto­rého je záväzok poskytovateľa poskytnúť službu a záväzok pacienta za túto službu zaplatiť. To potvrdzuje napr. § 12 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zá­kon o zdravotnej starostlivosti“) ktorý ustanovuje, že (cit.): „Právny vzťah, ktorého predmetom je ­poskytovanie zdravotnej ­starostli­vos­ti, vzniká na základe dohody o po­skytovaní zdravotnej starostlivosti,

ktorú osoba uzatvorí s poskytovateľom.“ Špecifikami, ktoré od­lišujú tento vzťah od voľných neregulovaných právnych vzťahov sú napríklad spôsob úhrady ceny výkonu, ktorý sa realizuje nie priamo od prijímateľa služby (teda od pacienta), ale cez prostredníka – teda cez príslušnú zdravotnú poisťovňu. [2]

Medzi ďalšie špecifiká môžeme samozrejme zahrnúť celý systém financovania, ktorý má povahu poistenia, a kde zdravotná poisťovňa v mene svojich poistencov vystupuje ako „nákupca“ vopred určeného objemu služieb, ktoré následne u poskytovateľa využívajú klienti ­nákupcu (pacienti – poistenci). Priznávam, že tento vzťah (poistenec – poisťovňa – poskytovateľ) má verejnoprávny charakter. Špecifikom poskytovania zdravotnej starostlivosti je tiež regulácia možnosti od­mietnuť uzatvorenie dohody s pacientom či oprávnenie poskytovať službu len zákonom určenými subjektmi. Tieto špecifiká však neovplyvňujú právno-teoretický základ vzťahu medzi poskytovateľom služby a „spotrebiteľom“, vo vnútri ktorého by v postavení jeho strán mala vládnuť rovnováha.

Pacient ako subjekt so spotrebiteľskými oprávneniami

Čo z uvedeného vyplýva a kam mierim? Ak zadefinujeme pacienta ako spotrebiteľa, teda ako „zákazníka“ u poskytovateľa, otvárame priestor na úvahy o tom, aké práva a povinnosti títo dvaja účastníci zmluvného vzťahu voči sebe majú. Okrem štandardných práv pacienta upravených všeobecne v § 11 zákona o zdravotnej starostlivosti totiž stojíme pred otázkou, či je pacient spotrebiteľom s právami, ktoré zákonné normy (nielen zdra