V právnej praxi sme sa dosiaľ stretávali s istou nejednotnosťou pri vyhodnocovaní existencie podmienok pre vyvodenie zodpovednosti športovca za škodu na zdraví, a to v prípade kategórie kontaktných športov (predovšetkým napr. futbal, hokej). Charakteristickým prvkom tejto kategórie športov je fyzický súboj o objekt záujmu (lopta, puk) v snahe úspešne skórovať v bránke súpera. V zápale hry však dochádza k častým fyzickým stretom športovcov a je v prvom rade na nezávislom rozhodcovi hry určiť, či sa ten-ktorý kontakt športovcov vymyká pravidlám hry. Úrazy ku kontaktným športom bohužiaľ patria a je skôr výnimočné, keď divák nie je počas hry svedkom rozličných zranení hráčov.
Ako sme už úvodom naznačili, pri príprave
zákona o športesa pracovná skupina pripravujúca návrh tohto zákona zhodla na potrebe novej úpravy občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví.
1)
Táto potreba vychádzala predovšetkým z dôvodu, že v súdnej praxi všeobecné súdy pri posudzovaní žalovaného nároku na náhradu škody na zdraví športovca pristupovala
príliš pozitivisticky
, keď na konkrétnu situáciu športovca aplikovala automaticky
všeobecnú prevenčnú povinnosť
zakotvenú v ustanovení
§ 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "
OZ")
2)
, a to bez zohľadnenia špecifickosti samotného športu. V akomkoľvek porušení športových pravidiel hry tak všeobecné súdy bez ďalšieho videli porušenie právnej povinnosti počínať si tak, aby nedošlo k škode na zdraví. V prípade úspešného preukázania ďalších podmienok pre vyvodenie zodpovednosti za škodu na zdraví, t.j. okrem porušenia prevenčnej povinnosti, preukázanie vzniku škody na zdraví a príčinnej súvislosti (kauzálny
nexus
) medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou na zdraví, zavinenie škodcu
3)
, všeobecné súdy zaviazali žalovaného športovca nahradiť vyčíslenú škodu na zdraví poškodenému športovcovi.
Je potrebné upresniť, že snahou odbornej verejnosti
nebolo úplne vylúčiť zodpovednosť športovcov
za škodu na zdraví. Snahou bolo, aby nová právna úprava vnímala špecifickosť športu
4)
, neaplikovala by automaticky pri každom porušení športových pravidiel porušenie prevenčnej povinnosti s následkom vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví a reflektujúc uvedené špecifiká športu, ustanovila zákonné mantinely zodpovednosti za škodu na zdraví pri výkone športu. Tieto mantinely by mali najmä určiť aspoň demonštratívne, v ktorých prípadoch ide o závažné porušenie športových pravidiel. Výsledkom tejto snahy malo byť
posilnenie právnej istoty športovcov
, a to v tom zmysle, že nedôjde k automatickému vyvodzovaniu zodpovednosti za škodu na zdraví pri každom fyzickom súboji porušujúcom športové predpisy, ale iba v prípade, že pôjde o závažné porušenie športových pravidiel. Týmto spôsobom by sa zachovali charakteristické atribúty kontaktných športov. Keďže však akékoľvek snahy odbornej verejnosti o úpravu samostatnej zodpovednosti športovcov za škodu spôsobenú pri športovej činnosti neboli bohužiaľ naplnené a zhmotnené v prijatom
zákone o športe, ďalej sa budeme venovať aktuálnemu právnemu stavu tejto právnej kategórie a jeho výkladu všeobecnými súdmi.
Aktuálny právny stav a výklad všeobecnými súdmi
Z ustanovenia
§ 420 OZ v spojení s
§ 415 OZvyplývajú nasledujúce predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe
5)
:
i.
porušenie právnej povinnosti (porušenie prevenčnej povinnosti),
iii.
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti (prevenčnej povinnosti) a
Porušenie právnej povinnosti pri športe