Manažment pacienta pri jeho preradení k inému lekárovi a pri konziliárnych vyšetreniach

Všeobecné princípy prechodu pacienta v rámci primárnej zdravotnej starostlivosti

Prechod pacienta medzi dvomi lekármi primárnej zdravotnej starostlivosti (pediatrami, všeobecnými lekármi, stomatológmi alebo gynekológmi) má zákonom stanovené pravidlá. Ustanovuje ich § 23 ods. 1 a 6 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) [3]. Pacientovi v primárnej starostlivosti sú jej služby poskytované na základe písomnej dohody o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti, ktorú uzatvorí s lekármi primárnej zdravotnej starostlivosti spravidla pri prvej návšteve. Vypovedanie tejto dohody musí byť tiež písomné a môže k nemu pristúpiť tak pacient, ako aj lekár. Dôvodom zo strany pacienta môže byť zmena bydliska alebo pracoviska, ale aj nespokojnosť so službami lekára. Ten môže pacientovi zmluvu odmietnuť, ak by jeho prijatím do zdravotnej starostlivosti prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie, ak osobný vzťah lekára k pacientovi nezaručuje objektivitu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo v rámci výhrady svedomia, ktorá sa vzťahuje len na gynekológov a dôvodom môže byť žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva, sterilizáciu a asistovanú reprodukciu. Lekár môže pacientovi vypovedať dohodu aj v prípade, že ho pacient dlhodobo osočuje alebo inak poškodzuje jeho občianske práva, čím je naplnený obsah § 12 ods. 2 bod b) zákona o zdravotnej starostlivosti, ak poskytovanie zdravotnej starostlivosti takémuto pacientovi nezaručuje objektivitu pri jej poskytovaní.

Riešenie sporu medzi lekárom a pacientom Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo orgánmi činnými v trestnom konaní nie je podmienkou vypovedania dohody o poskytovaní ambulantnej starostlivosti zo strany lekára. Ak si pacient potom nebude vedieť nájsť svojho všeobecného lekára, môže sa obrátiť na lekára samosprávneho kraja, ktorý má povinnosť mu všeobecného lekára nájsť. Ukladá mu to § 46 ods. 1 písm. c) zákona o zdravotnej starostlivosti [3].

Prechod pacienta od pediatra k lekárovi pre dospelých

Ak ide o zdravého mladého človeka, ktorý mal svoju zdravotnú dokumentáciu od narodenia u pediatra, resp. dorastového lekára a vážnejšie chorý nebol, zmena lekára za praktika pre dospelých pre neho nie je veľkým problémom. Zmení sa možno len to, že už s ním k lekárovi nebude musieť chodiť rodič, ale bude chodiť sám. Diametrálne odlišnou je táto situá­cia vtedy, ak ide o chronicky chorého mladého človeka, ktorý musí chodiť na pravidelné dispenzárne kontroly a absolvovať množstvo vyšetrení, opakované hospitalizácie a dlhodobo brať lieky. Takýto pacient si vyžaduje pri zmene lekára špecifický prístup.

Príprava pacienta a jeho rodičov na prechod k lekárovi pre dospelých sa musí udiať citlivo a s dostatočne dlhým časovým odstupom od momentu, kedy sa tak udeje. Čas potrebný na túto prípravu je u každého pacienta a jeho rodičov individuálny a záleží od mnohých faktorov. Medzi najdôležitejšie patria závažnosť choroby pacienta, jeho telesná a duševná vyspelosť a úroveň spolupráce pediatra s jeho rodičmi. Pre pacienta je prechod od detského lekára k lekárovi pre dospelých veľkou zmenou. Kým v detskom veku na vyšetrenie alebo hospitalizáciu s pacientom chodili spravidla rodičia a prístup personálu k nemu bol prispôsobený jeho veku, v ambulancii lekára pre dospelých to už tak nemusí byť. Nepríjemné vyšetrenia sa pacientovi v detskom veku spravidla vykonávali v celkovej anestézii, v ambulancii pre dospelých to nie je pravidlom a pomerne často si pacient tento nadštandard musí zaplatiť. Ak u pacienta ide o chronickú chorobu,