Konania v statusových veciach podľa Civilného mimosporového poriadku

Mimosporové konania sa vyznačujú predovšetkým princípom ochrany verejného záujmu. Na rozdiel od sporových konaní môže súd začať mimosporové konanie aj ex offo (z úradnej povinnosti). Ak podľa ustanovení CMP alebo osobitného zákona možno začať konanie aj bez návrhu, návrh na jeho začatie môže podať aj prokurátor. V mimosporovom konaní sa tiež širšie uplatňujú vyhľadávací princíp, princíp oficiality a materiálnej pravdy namiesto kontradiktórneho princípu (prenos dôkazného bremena zo strany súdu na sporové strany) uplatňovaného v sporovom konaní. V procese dokazovania je konanie ovládané vyšetrovacou zásadou, na základe ktorej môže sudca pre presnejšie objasnenie skutkového stavu veci vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

I. Konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení

Internovanie fyzickej osoby do zdravotníckeho zariadenia predstavuje zásah do osobnostných práv, ktoré sú garantované v čl. 8 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a čl. 17 ods. 6 Ústavy SR. Takéto detenčné konanie upravujú prípady, pri ktorých sa zo zákonných dôvodov nevyžaduje informovaný súhlas (obmedziť osobnostné práva), ktoré sú definované v ust. § 6 ods. 9 písm. a) až d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Ide o prípady:

1. neodkladnej starostlivosti, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno predpokladať,
2. ochranného liečenia uloženého súdom podľa osobitného predpisu,
3. ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie, alebo
4. ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

V praxi ide najmä o stavy, keď osoba javí známky duševnej choroby, ktorou ohrozuje seba samého alebo ostatnú verejnosť vo svojom okolí v súvislosti s jej zhoršeným zdravotným stavom, alebo nie je možné včas vyžiadať od nej informovaný súhlas na prevzatie do zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú psychiatrickú zdravotnú starostlivosť.

„Ochranu osobnej slobody Ústava SR v čl. 17 ods. 6 priznáva nielen duševne zdravým, ale aj osobám postihnutým duševnou poruchou alebo duševnou chorobou. Nemožno vôbec uvažovať o tom, že Ústava Slovenskej republiky dovoľuje prevziať do ústavnej psychiatrickej starostlivosti osoby, ktoré sú duševne zdravé, bez ich súhlasu. Jedine tí, ktorí duševne zdraví nie sú, môžu byť prijatí do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez ich súhlasu z dôvodu duševnej poruchy alebo duševnej choroby. Iba ak existujú medicínske dôvody, musia sa dodržať zákonom určené podmienky, aby sa chorý musel liečiť proti svojej vôli“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/93).

Ústava ani zákon nedefinujú, čo sa rozumie duševnou chorobou. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva tento výraz nemôže mať konečnú interpretáciu. Je to výraz, ktorého význam sa stále vyvíja tak, ako postupuje výskum v psychiatrii, vzrastá flexibilita v zaobchádzaní a mení sa postoj spoločnosti k duševným chorobám, a to tak, že väčšie pochopenie pre problémy duševne chorých osôb je čím ďalej, tým rozšírenejšie. V každom prípade čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa zjavne nemôže chápať ako ustanovenie, ktoré dovoľuje pozbaviť slobody osobu len preto, že jej názory a správanie sa líšia od prevládajúcich pravidiel tej-ktorej spoločnosti. Iný náhľad by nebol v súlade so znením čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Podľa súdu treba preskúmať „zákonnosť“ pozbavenia slobody na účely čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru. Táto „zákonnosť“ predpokladá v prvom rade súlad s vnútroštátnym právom a tiež súlad s účelom obmedzení slobody povolených čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru. Tento súlad sa vyžaduje tak v súvislosti s nariadením, ako aj s výkonom opatrení na pozbavenie slobody. Pokiaľ ide o súlad s vnútroštátnym právom, súd zdôrazňuje, že výraz „zákonné“ v sebe zahŕňa tak procesné, ako aj hmotné pravidlá (Winterwerp proti Holandsku, § 38 – § 39). [1]

Konanie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení prebieha v dvoch etapách. V prvej etape konania o prípustnosti prevzatia osoby do zdravotníckeho zariadenia dochádza pri ústavnej starostlivosti, na ktorú sa nevyžaduje informovaný súhlas podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnej starostlivosti, tak, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode sa zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti nachádza.

Oznamovaciu povinnosť má zdravotnícke zariadenie aj vtedy, ak umiestnený svoj informovaný súhlas odvolá, a to do 24 hodín od odvolania informovaného súhlasu. Účastníkom tohto konania je umiestnený a zdravotnícke zariadenie. Blízka osoba, za ktorú sa v zmysle § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“) považuje príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel môže navrhnúť, aby ju súd pribral ako účastníka do konania. Súd po posúdení účelnosti z dôvodu ochrany umiestneného alebo vhodnosti pre vedenie konania a po verifikácii zákonných dôvodov na prevzatie osoby do ústavného zdravotníckeho zariadenia žiadosti vyhovie. O zákonnosti dôvodov prevzatia do ústavnej starostlivosti rozhodne vždy súd. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na zabezpečenie jej okolia. Ak sudca po preštudovaní žiadosti nadobudol pochybnosti, v tom či umiestnený má spôsobilosť na právne úkony môže mu na ochranu jeho záujmov v tomto konaní ustanoviť procesného opatrovníka.

Sudca je povinný rozhodnúť o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia uznesením bez nariadenia pojednávania do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody umiestnenej osoby. Súd je povinný doručiť predmetné uznesenie umiestnenému v zdravotníckom zariadení do 24 hodín od jeho vydania, najneskôr však do piatich dní od momentu obmedzenia osobnej slobody. Sudca vzhľadom na osobitosť konania a zdravotnéh