Južná Kórea: ústavnoprávna ochrana údajov o zdravotnom stave

Právo na súkromie – právo na ochranu zdravotných údajov

Skôr, ako sa zameriame na spomínané rozhodnutie, ozrejmime vzťah práva na súkromie a práva na ochranu osobných – zdravotných údajov. Na základe toho možno porozumieť prepojeniu rozhodnutia Ústavného súdu Kórejskej republiky a právom Slovenskej republiky.

Presné vymedzenie obsahu pojmu súkromie je, vzhľadom na jeho povahové črty, ťažko uskutočniteľné. Asi najdôkladnejšie sa popri právnej teórii problematike obsahovej náplne súkromia venoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý koncipoval svoje názory v rozsiahlej judikatúre. Jedným z rozsudkov, v ktorom konštatoval širokú definíciu súkromia, je Niemietz proti Nemecku, podľa ktorého: „Súd nepovažuje za možné alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný život“. Mohlo by však byť príliš reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom“, v ktorom môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život, ako sa rozhodne, a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý v tomto okruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež obsahovať do určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľuďmi. [1]

Pod pojem súkromie možno istotne zaradiť aj údaje, ktoré sa týkajú zdravotného stavu fyzickej osoby. Určujú totiž psychickú a fyzickú identitu osoby, sú späté s jej vnútrom a majú intímny charakter. Ako v medzinárodnoprávnych dokumentoch, tak aj vo vnútroštátnych predpisoch možno nájsť ochranu údajov o zdravotnom stave vyjadrenú buď cez právo na ochranu súkromia, alebo vyslovene už v podobe práva na ochranu osobných údajov. To spôsobuje zosilnenie idey ochrany proti porušovaniu alebo ohrozeniu tohto práva.

Na úrovni medzinárodného práva, ktoré presahuje do právneho poriadku Slovenskej republiky, nachádzame napríklad čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [2], podľa ktorého: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“ Dohovor o ľudských právach a biomedicíne [3] v čl. 10 pamätá na právo na súkromie, keď definuje, že: „Každý má právo, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti s informáciami o jeho zdraví“. Podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie [4]: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie“ a následne podľa čl. 8 ods. 1: „Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.“

Pokiaľ ide o všeobecnú vnútroštátnu úpravu, právo pacienta na súkromie vyplýva z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky [5]: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.”

Z § 11 Občianskeho zákonníka [6] vyplýva, že: „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ Vzhľadom na charakter právnej normy, ktorej výpočet poskytovane