Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy

Jednou z prvých asociácií, ktorá je spojená s medicínou a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, je nepochybne fenomén dôverného vzťahu medzi pacientom a lekárom. Táto dôvernosť sa vytvára citlivými informáciami, ktoré lekár o pacientovi získava a bez nich by mu nemohol pomôcť. Dôvera ako nevyhnutný predpoklad kvalitného vzťahu lekár – pacient je zabezpečovaná predovšetkým prostredníctvom inštitútu povinnej mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka o informáciách, ktoré sa dozvedel pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Cieľom tohto príspevku je krátka analýza platnej právnej úpravy a úvaha o jej praktickej vykonateľnosti pri činnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotníckeho pracovníka. Zameriam sa predovšetkým na dva nosné právne predpisy, a to na zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej „zákon o zdravotnej starostlivosti“) a zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), ktoré tvoria základnú právnu bázu povinnej mlčanlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Východiská a garantované predpoklady

Prvotným predpokladom, z ktorého vychádzam pri formulovaní mojich názorov, je existencia štátom garantovanej a vynútiteľnej povinnosti mlčanlivosti o informáciách týkajúcich sa zdravotného stavu fyzickej osoby. Tento predpoklad ma posúva do ďalšej úrovne úvahy a síce k otázkam:

• Kto je nositeľom práva na zachovanie „dôvernosti“ údajov o zdravotnom stave?
• Na aké informácie sa povinná mlčanlivosť vzťahuje (vecný rozsah)?
• Kto je adresátom tejto povinnosti (jej nositeľom)?
• Je povinná mlčanlivosť absolútna, alebo má svoje hranice?

Každá osoba má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu a skutočnostiach s tým súvisiacich. Údaje o zdravotnom stave tvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Knap a Švestka k predmetu práva na osobné súkromie uvádzajú (cit.): „Predmet práva na osobné súkromie tvorí vnútorná intímna sféra života fyzickej osoby vytváraná skutočnosťami jej súkromného života. Účelom tohto práva je poskytnúť ochranu pred tým, aby tieto skutočnosti súkromného života neboli sprístupňované verejnosti (vonkajšiemu svetu), bez súhlasu dotknutej fyzickej osoby či bez dôvodu uznaného zákonom...“. [1] Právo na súkromie je chránené prostredníctvom viacerých medzinárodných dokumentov a zákonite našlo svoje vyjadrenie aj v základných právnych predpisoch Slovenskej republiky. Základnou normou je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov – Čl. 8 (ďalej len „Dohovor“). Tento dohovor plní predovšetkým funkciu ochrany práv osôb pred činnosťou štátu a jeho orgánov. Jeho ustanovenia majú však nielen negatívny význam – teda zákaz konania, ale aj výrazne pozitívny význam vo vzťahu k štátu. Na základe Dohovoru majú štáty aktívne vystupovať tak (aj v legislatívnej oblasti), aby sa vytvorili podmienky pre realizovanie práv priznaných v Dohovore. Ďalej je to Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (Čl. 10 ods. 1) a Ústava Slovenskej republiky (Články 16 ods. 1 a 19 ods. 2). Zákon o zdravotnej starostlivosti práva fyzickej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti špecifikuje v § 11 ods. 8 písm. g), kde má každý právo na (cit.): „zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak v prípadoch ustanovených osobitným predpisom nie je zdravotnícky pracovník zba