Zdravotnícka profesionalita a kolegialita

Práca s pacientom v zdravotníctve predstavuje významnú oblasť činností človeka, dotýka sa zásadných, kľúčových hodnôt jeho existencie a šťastného, naplneného spôsobu života. Napĺňa (a v negatívnom prípade ohrozuje) toľko „všeobecne uznávaných spoločensky významných individuálnych záujmov“ (ľudských práv), že charakter tejto práce, jej mravný (etický) kontext a smerovanie spĺňajú v plnom rozsahu obsah pojmu profesia – povolanie.

Zdravotnícke povolania sú preto charakteristické nielen vysokou mierou profesijne viazanej, unikátnej odbornosti („špeciálne vedomosti, znalosti a schopnosti získavané a udržiavané dlhoročným vzdelávaním a výcvikom“) – ale aj striktnými požiadavkami na poznanie a dôsledné dodržiavanie noriem profesijnej etiky. Na týchto dvoch pilieroch – špecifická odbornosť („know how“) a profesijná (zdravotnícka) etika – stojí a padá nielen existencia a výkon samotných zdravotníckych povolaní (profesií), ale aj ich spoločenská „užitočnosť“, výkonnosť a úspešnosť pri napĺňaní významnej časti nenahraditeľných potrieb ľudského jednotlivca, spoločenstva a celej spoločnosti. Ide o neustále rastúci „balík“ zdravotných potrieb, viazaných, ba často dominujúcich v rozsiahlom komplexe základných životných potrieb, hodnôt aj práv človeka.        

Charakter zdravotníckych povolaní, azda viac ako u iných profesií, zdôrazňuje aj profesijné požiadavky na mravnú (etickú) úroveňvzťahov zdravotníckych pracovníkov nielen voči svojim pacientom a spoločnosti, ktorým majú „slúžiť“, ale aj vzťahov voči svojim kolegom a kolegyniam, ktorých odbornú spoluprácu, profesijnú lojalitu a pomoc potrebujú v záujme poskytovania čo najlepšej, najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti. Táto starostlivosť má navyše stále viac tímový charakter. Zásadné sú aj požiadavky na vzťah zdravotníkov voči vlastnej profesii, za ktorej odbornú a morálnu (etickú) úroveň sú všetci jej členovia spoluzodpovední.

V prípade lekárov sa preto v minulosti hovorilo o „lekárskom stave“, ako o výlučnom spoločenstve osôb, vykonávajúcich lekárske povolanie. Pri promócii sa doň vstupovalo zložením slávnostného sľubu (tradičnej prísahy), ktorým člen lekárskej profesie preberal „pri vstupe do lekárskeho stavu“ na seba závažné a čestné profesijné záväzky a povinnosti. [1,3] Plnenie týchto záväzkov bolo nutnou podmienkou členstva v príslušnej profesijnej organizácii (lekárska komora) i oprávneného vykonávania samotnej profesie (udelenie licencie).

Kľúčový význam, i niektoré prirodzene prichádzajúce úskalia a problémy vzájomných vzťahov medzi kolegami – zdravotníckymi pracovníkmi, ktoré existujú vo vzťahu k riadnemu výkonu zdravotníckych povolaní a poskytovaniu zdravotnej starostlivosti, viedli k tomu, že sa už od počiatkov existencie zdravotníckych povolaní, zvlášť lekárskeho povolania (ostatné povolania model lekárskeho povolania postupne nasledovali), venovala otázkam kolegiality lekárov i príslušníkov ostatných zdravotníckych profesií zvýšená pozornosť. Vyjadrenia požadujúce vzájomnú úctu, rešpekt, odbornú pomoc, ba vyzdvihujúce aj iné aspekty profesijnej noblesy – až po kolegiálnu vzájomnosť dosahujúcu úroveň „bratských vzťahov“, možno nájsť už v najstarších deontologických kódexoch lekárskeho povolania, napríklad v Hippokratovej prísahe (...“Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nutnosť. Jeho potomkov budem pokladať za vlastných bratov a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. S