PRVÁ UHORSKÁ ZÁKONNÁ REGULÁCIA EPIDÉMIÍ

V roku 1863 šľachtic (1832 - 1907), potomok multigeneračnej rodiny lekárov, hlavný lekár jednej z uhorských žúp a predstaviteľ uhorského boja za nezávislosť, teda osoba angažovaná v riešení najzásadnejších problémov súdobej uhorskej spoločnosti, vyslovil potrebu založenia Národnej rady pre verejné zdravie ( ) ako . Vytvorená bola v roku 1868 pod gesciou Ministerstva vnútra a jej členmi sa stali vedúce autority vrátane (1815 - 1868, lekár, univerzitný profesor, medzinárodne uznávaná autorita na poli plastickej chirurgie a priekopník v kardiopulmonárnej resuscitácii, ktorý je označovaný za vykonávateľa prvej zaznamenanej vonkajšej masáže srdca ), (1824 - 1891, lekár, člen Maďarskej akadémie vied, priekopník maďarskej biofyziky, ktorý sa venoval výskumu fyziológie svalstva), (1828 - 1913, lekár, internista, ktorý sa venoval najmä pneumológii) a (1815 - 1893, lekár, akademik, zakladateľ najstaršieho uhorského lekárskeho časopisu - Lekársky týždenník z roku 1857, ktorý v Maďarsku vychádza dodnes). Podľa nich mali byť úlohy verejného zdravia zverené v s Najmä mali pomáhať vláde v legislatívnom procese - poskytnúť poradenstvo, pripravovať návrhy zákonov a usmernenia.

Členovia Rady sa rýchlo zhodli na potrebe vypracovania zákona, ktorý by upravil problematiku verejného zdravia. Stal sa ním zákon (v Uhorsku nazývaný termínom zákonný článok) o Samotná Národná rada pre verejné zdravie v ňom bola regulovaná v § 169 až § 174 predmetného zákona. Podľa nich išlo o "mienku dávajúci a návrh činiaci zbor," ktorého cieľom bolo "vedecky pojednávať o verejno-zdravotných záležitostiach." Členovia neboli úradníci a mali vysloviť len svoju mienku, nie vykonávať verejno-zdravotné záležitosti. Rada sa mala vyjadriť, ak ju vyzvala vláda; mala predkladať návrhy na zlepšenie verejného zdravia, na prekazenie šírenia nákazlivých chorôb, na zlepšenie výkonu medicíny, veteriny, farmácie, kúpeľnej starostlivosti a súdneho lekárstva; ďalej mala pôsobiť ako znalecký ústav (vypracovať posudky v odbore súdneho lekárstva a v prípadoch pochybenia lekára); mala vyjadriť mienku o lekárskom personáli v štátnych verejných liečebných ústavoch; a vypracovať mala tiež návrh liekopisu a tarify. Krajinskú zdravotnú radu tvoril predseda, podpredseda, zapisovateľ, dvanásť riadnych členov a mimoriadni členovia neurčeného počtu. Funkčné obdobie predsedu a zapisovateľa bolo šesť rokov, následne mohli byť znova vymenovaní. Z riadnych členov bola každé tri roky vylosovaná tretina, ktorá bola obmenená, ale tí, ktorí ju tvorili, mohli byť znovu vymenovaní. Krajinská zdravotná rada bola podriadená ministerstvu vnútra.

pre tento zákon hľadali členovia Rady napríklad aj v Anglicku, krajine ktorá svetu dala Edwarda Jennera. Bolo to zrejmé aj z toho, že jeden z hlavných lekárov, pracujúcich na návrhu zákona, (1843 - 1901), publikoval v roku 1873 obšírnu publikáciu , v ktorej konfrontoval anglické pomery so zaostalými uhorskými a navrhoval ich riešenia. Autor publikáciu uvádzal nasledujúcimi slovami: " Opis anglických pomerov si autor vybral preto, lebo považoval organizáciu verejného zdravia za najvyspelejšiu v Európe a zároveň líšiacu sa od organizácie a zvykov v kontinentálnej Európe, s ktorej autoritami bolo nadviazaných viac priateľských vzťahov. Výpovedná bola napr. komparácia počtu úmrtí na 1 000 obyvateľov v polovici 19. storočia v Anglicku (cca 23) a Uhorsku (35).

Nemožno povedať, že by na našom území boli jediným , mali k nemu však dopomôcť. Podľa jedného z tvorcov zákona mala byť cholera

Spoľahlivým zdrojom o nich je publikácia lekára Júliusa Lauschmanna z roku 1898 , z ktorej vyberáme tieto informácie:

Najväčšou epidémiou 19. ­storočia na našom území bola epidémia , ktorá sa objavila v roku 1817 v okolí Gangy v Indii a v roku 1831 boli ohlásené prvé prípady v Habsburskej monarchii, konkrétne v blízkosti regiónu Halič (v súčasnosti súčasť Poľska a Ukrajiny). Počas troch mesiacov na choleru zomrelo 56 000 ľudí. Autor uvádzal, že epidémia zastihla Uhorsko nepripravené, avšak po skúsenostiach s morovými epidémiami, sa pri nej aplikovali rovnaké opatrenia: uzavretie oblastí s vysokým počtom nakazených, povolanie vojakov do sanitárneho kordónu, dezinfikovanie prepravovaných tovarov, doručovaných listov, ale aj samotných cestujúcich. Dodal tiež: Samozrejme, vzhľadom na hygienické pomery, bola oveľa väčšia úmrtnosť medzi sedliakmi než inteligenciou. Najmä na Šariši, Zemplíne, Spiši a Above sa šírila povera, že zomierajú preto, lebo vyššia vrstva ich chce vyhubiť a naschvál im trávi studne.

Ďalšie epidémie cholery vypukli na našom území v rokoch 1848, 1855, 1866 a 1872. Súhrnný počet obetí na území Uhorska uviedol autor na viac než jeden milión.

V 19. storočí bolo Uhorsko zasiahnuté aj epidémiou . V dôsledku napoleonských bitiek sa najprv rozmohla v Bratislave a okolí v roku 1805 a následne v roku 1809 v celom Uhorsku. Opakovane vypukla v roku 1846 v trenčianskej župe a v roku 1847 zasiahla celé Uhorsko.

Osobitosťou vidieku bola epidémia ktorá ho zasiahla v roku 1826 a osobitne silno v roku 1846 a v lete roku 1868.

Epidémie sa objavili v ro­koch 1833, 1862, 1873 a aj v roku 1897, t.j. 21 rokov po zavedení povinného očkovania proti kiahňam. Počet obetí tejto poslednej epidémie bol však oveľa nižší v porovnaní s minulosťou, dokladuje sa počet 1506 v celom Uhorsku.

Epidémia šarlachu v roku 1897 zapríčinila vyše 23 tisíc ochorení a takmer 6 tisíc úmrtí.

považoval autor za najmiernejšiu z epidémií zasahujúcich detskú populáciu, ktorá sa miestne objavovala rok čo rok. Autor dokumentoval počet obetí rok pred vydaním jeho publikácie na 2877 obetí za rok. Porovnateľný bol za to obdobie aj počet detských obetí na čierny kašeľ (2158).

bol v 19. storočí klasickým ochorením, ktoré malo epidemický výskyt najmä na vidieku, osobitne rozšírený bol v Transylvánii, ktorá bola v tom čase tiež súčasťou Uhorska.

Toto boli podľa Lauschmanna n