HISTÓRIA POVINNÉHO OČKOVANIA NA ÚZEMÍ SLOVENSKA

Povinná vakcinácia bola na území Slovenska prvýkrát zavedená v (ako súčasti Rakúsko-Uhorska) proti na základe osemdesiat rokov po objave vakcíny anglickým lekárom Edwardom Jennerom. Očkovanie ako štátna záležitosť, sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní." Predmetný zákon bol novelizovaný v roku 1887, od kedy sa požadovalo, aby lekár s časovým odstupom posúdil úspešnosť očkovania, ďalej aby bola povinná školská dochádzka podmienená predložením očkovacieho certifikátu, aby došlo k preočkovaniu detí, tiež aby sa očkovalo na miestach zvýšenej koncentrácie ľudí (napr. sirotince či domovy seniorov) a pre prípad epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých, a to pre celú populáciu alebo pre tú časť, ktorá bola nákazou v dôsledku svojho spôsobu života a bývania najviac ohrozená. Tomu zodpovedal sankčný mechanizmus: porušenie povinností zákonným zástupcom malo za následok napomenutie, resp. pokutu, resp. trest odňatia slobody do šesťdesiatich dní, porušenie povinností pedagogickými pracovníkmi (ktorí okrem iného zabezpečili zaočkovanie nezaočkovaného dieťaťa) malo za následok uloženie pokuty a porušenie povinností lekármi malo za následok disciplinárne konanie, uloženie pokuty alebo trest straty úradu.

Podľa sociológa Štefánka, patrili kiahne spolu s cholerou k najobávanejším epidemickým chorobám na území Uhorska. V najhorších rokoch v Uhorsku zomieralo na kiahne ročne aj vyše 21 tisíc ľudí, trikrát viac ako v rakúskej časti monarchie. Realistický obraz podáva aj beletria: (Martin Kukučín: Tichá voda). V roku 1921 bolo na Slovensku zistených 131 úmrtí, posledné v roku 1926.

Podľa zákona z roku 1876 sa očkovať malo v . Podľa zákona z roku 1887, preočkovaní museli byť žiaci verejných a súkromných škôl a učilíšť pred dovŕšením 12. veku života, priemyselní učni pri príležitosti ich prijatia, ak 5 rokov pred preočkovaním neprekonali pravé kiahne alebo nedosvedčia, že boli v tomto čase úspešne zaočkovaní.

v a kiahne boli vyhlásené za celosvetovo eradikované.

v čase existencie vojnového slovenského štátu, Vakcína bola objavená prvým nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu, nemeckým lekárom Emilom von Behringom v roku 1913. Podľa zákona účinného v čase existencie vojnového Slovenského štátu sa za porušenie jeho ustanovení uložila osobám povinným starať sa o deti pokuta, pričom nevymožiteľný peňažný trest sa mal premeniť na trest odňatia slobody do desiatich dní. Očkovanie a preočkovanie dieťaťa (tiež preukazované certifikátom pri prijímaní do škôl) bolo priamo vynútiteľné.

V rokoch 1909 - 1912 bolo Uhorsko v úmrtiach na záškrt (ako aj šarlach, osýpky a čierny kašeľ) na druhom mieste v Európe. Zmienku o tom, že išlo o rozšírenú a "bežnú" chorobu možno nájsť aj v krásnej literatúre, napr.: (Martin Kukučín: Syn Výtečníka 1) alebo (Ladislav ­ Nádaši-Jégé: Ondro Kubas).

Napr. v roku 1910 zomrelo podľa Štefánka na území slovenských žúp na záškrt až 839 detí, kým v roku 1941 to bolo 266 detí. Sociálny a zdravotný výbor sa v roku 1942 k vládnemu návrhu vyjadril (v dobovej slovenčine) nasledovne:

Podľa českého Štátneho zdravotného ústavu došlo začiatkom 70. rokov 20. storočia k prerušeniu endemického výskytu a pokračoval už len výskyt jednotlivých prípadov.

prebehlo v čase od 1. februára do 30. júna toho kalendárneho roku, v ktorom dieťa vstúpilo do prvej triedy ľudovej školy; ak by do školy nenastúpilo, muselo byť zaočkované do 30. júna v tom roku, v ktorom dovŕšilo siedmy rok.

Podľa sa očkovanie proti záškrtu vykoná v 3., 5., 11. mesiaci života a preočkovanie v 6. a 13. roku života (prvé preočkovanie dospelých proti záškrtu sa odporúča vo veku 30 rokov a ďalej každých 15 rokov).

bol prijatý zákon č. 60/1948 Zb. o boji proti chorobám prenosných na ľudí a zákon č. 61/1948 Zb. o niektorých ochranných opatreniach proti tuberkulóze. V roku 1952 bol vydaný zákon č. 4/1952 Sb. o hygienickej a protiepidemiologickej starostlivosti, podľa ktorého