Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike v kontexte s tzv. „potratovou turistikou“

Hoci je pohľad na problematiku UPT medzi ľuďmi (aj rôznymi organizáciami a inštitúciami) dosť diferencovaný, výrazne závisí od svetonázorového (ideologického) nastavenia tej-ktorej osoby, v tomto príspevku sa vôbec nebudeme zaoberať otázkami etiky či morálky, alebo argumentmi v prospech a proti výkonom UPT. Bude nás zaujímať len jedna právna, pritom závažná a legitímna otázka: Umožňuje platná právna úprava UPT v SR tzv. „potratovú turistiku“? Nielen preto, že objektívne musíme pripustiť morálnu rozporuplnosť UPT vo vnímaní spoločnosti. A z právneho hľadiska najmä v kontexte s čl. 15 ods. 1 druhej vety Ústavy SR „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ by sa podľa nášho názoru mala táto otázka riešiť spôsobom doslovného, či skôr až reštriktívneho výkladu právnych noriem, nie výkladom extenzívnym; to, prirodzene, aj v teleologickom kontexte (teda čo je účelom právnej normy). A nemožno zabudnúť aj na čl. 2 ods. 3 Ústavy SR: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“, z čoho nepochybne vyplýva, že nemožno konať to, čo zákon zakazuje.

Právna úprava UPT

Právna úprava UPT je obsiahnutá v právnych predpisoch:

• Zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v z. n. p. (ďalej len „zákon o UPT“).
• Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o UPT (ďalej len „vykonávacia vyhláška“).
• Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“).
• Vyhláška MZ SR č. 417/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o informáciách poskytovaných žene a hlásenia o poskytnutí informácií, vzor písomných informácií a určuje sa organizácia zodpovedná za prijímanie a vyhodnocovanie hlásenia (ďalej len „vyhláška č. 417/2009 Z. z.“).

Zásadným právnym predpisom v predmetnej problematike je zákon o UPT a uvedená vykonávacia vyhláška. Zákon č. 576/2004 Z. z. sa v podstate zaoberá len informovaným súhlasom pri UPT (§ 6b) a možnosťou zdravotníckeho pracovníka odmietnuť podieľať sa na vykonávaní UPT z osobného presvedčenia (§ 12 ods. 2, 3).

Právne postavenie cudziniek podľa charakteru ich pobytu na území SR v kontexte s už uvedeným § 10 zákona o UPT bližšie upravuje § 9 ods. 1 vykonávacej vyhlášky: „UPT na žiadosť ženy sa nevykoná cudzinkám, ktoré sa v SR zdržiavajú len prechodne. Za prechodný pobyt sa nepovažuje pobyt cudziniek, ktoré pracujú v orgánoch a v organizáciách so sídlom v SR, alebo členiek rodín pracovníkov týchto orgánov a organizácií, pobyt študujúcich a iných cudziniek, ktoré majú povolenie na pobyt v SR podľa osobitných predpisov, prípadne podľa medzištátnych dohôd. Zdravotnícke zariadenie má povinnosť požadovať predloženie príslušného dokladu.“

Z hľadiska UPT ako zdravotného výkonu na žiadosť ženy v zmysle § 4 zákona o UPT, t. j. bez zdravotnej indikácie treba uviesť, že ide o výkon zdravotnej starostlivosti sui generis. Tento výkon totiž nespadá do definície zdravotnej starostlivosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., keďže jeho cieľom nie je ani predĺženie života fyzickej osoby, ani zvýšenie kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; a nejde ani o prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku či liečbu. Za a priori zdravotnú starostlivosť sa dá považovať (v kontexte so záchranou života matky alebo s cieľom zdravého vývoja budúcich generácií) len UPT podľa § 5 zákona o UPT: „Žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu.“ UPT by sme mohli v zmysle systematiky zákona č. 576/2004 Z. z. zaradiť do štvrtej časti – zdravotná starostlivosť v osobitných prípadoch – kde je v § 40 uvádzaná aj sterilizácia. (Aj keď, samozrejme, v nijakom prípade nechceme vzbudiť dojem, že by UPT bolo nejakou formou antikoncepcie. Ide o to, že ani zdravotný výkon sterilizácie priamo nenapĺňa definíciu zdravotnej starostlivosti uvedenú v § 2 zákona č. 576/2004 Z. z.).

Pobyt cudzinky

V prvom rade chceme uviesť, že tento príspevok sa nezaoberá tým, aký morálny a právny (prípadne aj trestnoprávny) pohľad na vykonanie UPT u svojej občianky v zahraničí vyznáva jej domovská krajina. Zákon o UPT pojem cudzinka nedefinuje. Takže tu sa musíme obrátiť na osobitný predpis, ktorým je zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“). Ten v ustanovení § 2 ods. 2 uvádza: „Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.“ Tu nijaký problém nevzniká, ani ak je štátnym občanom SR pôvodne cudzinka, keďže táto môže preukázať štátne občianstvo občianskym preukazom (§ 9a ods. 1 zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky).

V kontexte zákona č. 404/2011 Z. z. treba uviesť, že tento zákon rozlišuje dve kategórie cudzincov:

1. občan členského štátu Európskej únie (§ 2 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z.) a
2. štátny príslušník tretej krajiny (mimo EÚ, § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.).

Trvalý pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny v SR upravujú ustanovenia § 42 a nasl. zákona č. 404/2011 Z. z. Na právo na trvalý pobyt občana členského štátu EÚ sa vzťahuje ustanovenie § 67 zákona č. 404/2011 Z. z.

Ustanovenia o prechodnom pobyte sa vzťahujú len na cudzinca ako štátneho príslušníka tretej krajiny a sú uvedené v § 20 a nasl. zákona č. 404/2011 Z. z. U občana štátu EÚ rozlišujeme:

1. pobyt na území SR d