Pacientova dispozícia – rozpor medzi legislatívnym rámcom, akademickou teóriu a praxou

Takmer každý človek sa v určitej fáze svojho života zamyslí nad tým, ako raz asi zomrie, ako budú vyzerať jeho posledné dni. Vo väčšine ide o neurčité predstavy ľudí, ktorí sa zhodujú v jednom: malo by to ísť rýchlo, nechceli by pritom dlho trpieť, byť odkázaní na „prístroje“, byť odkázaní na druhých a stratiť základnú ľudskú dôstojnosť. Väčšina ľudí má stanovenú určitú hranicu, kedy je ochotná viac akceptovať smrť ako subjektívne neprijateľný spôsob existencie.

Pacientova dispozícia je právnym vyjadrením tejto základnej ľudskej obavy a túžby. Predstavuje vyjadrenie pacientovej vôle pre jeho posledné dni života. Ide vlastne o súhlas alebo odmietnutie liečby (napr. reanimácie, umelej pľúcnej ventilácie či dialýzy) vo fáze, keď sa už pacient nedokáže vyjadriť sám a nedokáže presadiť vlastný názor. Tzv. Inštitút predchádzajúceho priania je síce aj u nás súčasťou dohovoru o Ľudských právach a biomedicíne, ktorý SR prijala a do platnosti vstúpil 1. decembra 1999, no jej formulácia v dohovore: „Daná osoba sa podľa možností zúčastní pri rozhodovaní o vyslovení súhlasu,“ je pre reálnu každodennú aplikáciu viac než nedostatočná. Už formálna stránka tohto dohovoru (nepatrí medzi tzv. prioritné medzinárodné zmluvy a nie je teda automaticky nadradená platným zákonom v SR) dáva nemalé pochybnosti pri jeho uplatnení.

Kým vo vyspelých štátoch Európy je táto problematika veľmi podrobne rozpracovaná, naša legislatíva sa ňou takmer nezaoberá. Autonómia pacienta, ako základný predpoklad pre jej rozvoj, je síce už pevnou súčasťou aj našej legislatívy, chýbajú však ďalšie nadväzujúce zákony, nehovoriac o výkladových pravidlách pre jej každodenné použitie.