Nadštandardné úhrady z verejného zdravotného poistenia, „mandarínky a svojvôľa"

Ambíciou tohto článku nie je do detailu zanalyzovať právny status quo, ale poukázať na určité špecifiká vzťahu, v ktorom občan prispieva do poistného „fondu“ a z ktorého následne očakáva, že za neho bude zdravotná starostlivosť zaplatená. Občanom Slovenskej republiky Ústava Slovenskej republiky v Čl. 40 explicitne priznáva právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Toto právo garantuje občanom väčší rozsah práv, keďže najvšeobecnejší subjekt každý [1] má ex constititione právo (len) na ochranu zdravia.

Dlhodobo otázny a polemický je pojem „bezplatná“, ktorý vysvetľuje Drgonec (cit.): „...S pojmom ,bezplatná‘ sa spája zdravotná starostlivosť, aj poskytovanie zdravotníckych pomôcok. Obe sa poskytujú za podmienok ustanovených zákonom na základe zdravotného poistenia, a teda z tohto pohľadu ,bezplatne...‘“ [2]. Tejto otázke sa už venovalo aj plénum Ústavného súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 38/03, ktorého výsledkom bol nález sprevádzaný zaujímavým dissentom sudkyne Gajdošíkovej a sudcu Baránya. Uvádza sa v ňom napríklad (cit.): „...Výraz ,bezplatná‘ použitý v Čl. 40 Ústavy totižto svojou podstatou nepripúšťa mieru alebo odstupňovanie bezplatnosti, lebo sám je presným vyjadrením miery...“

V ďalšom texte sa zamyslíme predovšetkým nad právnymi aspektmi tzv. platieb nad rámec štandardu zdravotnej starostlivosti, s ktorými sa v klasických prípadoch nepočíta. Položme si otázku, či aj tieto platby bezplatné? Aby sme sa však vyhli teoretickým polemikám, poukážeme na praktické východiská a zákonnú úpravu, ktorá precizuje vyššie uvedený Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.

Základné východiská

Klasický pohľad pacienta (laika) na preplácanie zdravotnej starostlivosti je možné charakterizovať vetou: „...Roky som nič nepotreboval a len som platil zdravotné odvody, teraz keď potrebujem pomoc a zdravotnú starostlivosť, musím čakať a doplácať...“. Táto typická a odôvodnená skepsa je podporovaná aj častým porovnávaním kvality (a materiálneho zabezpečenia) zdravotníctva s krajinami na západ od Slovenskej republiky. V slovenskej spoločnosti existuje stereotyp, podľa ktorého vnímajú slovenskí občania ponuku zdravotnej starostlivosti v ľubovoľnej krajine na západ od SR ako neporovnateľne lepšiu, a tú slovenskú hodnotia ako nedostatočnú.

Keď nastane situácia, v ktorej je nutnosťou vyhľadať zdravotnú starostlivosť pacient má prirodzene očakávanie, že:

1. o neho bude adekvátne postarané;
2. liečbu a starostlivosť si „predplatil“ odvodmi do zdravotnej poisťovne;
3. všetko, čo bude po zdravotnej stránke potrebovať, bude za neho aj následne zaplatené bez jeho dodatočnej finančnej intervencie.

Vzhľadom na rokmi vžité „pravidlá fungovania“ zdravotného poistného systému, tieto očakávania považujeme za pochopiteľné. Je však na mieste položiť si otázku, aká „miera bezplatnosti“ (namietaná Gajdošíkovou a Bárnyom) zdravotnej starostlivosti je tá proporcionálne správna.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že zdravotná poisťovňa je pri vykonávaní povinného verejného zdravotného poistenia špecializovanou finančnou inštitúciou. Pokiaľ ide o vykonávanie verejného zdravotného poistenia, nemôžeme zdravotnú poisťovňu považovať za „klasickú komerčnú akciovú spoločnosť“. [3] Zdravotnú starostlivosť z verejného zdravotného poistenia prepláca zdravotná poisťovňa na základe zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 577/2004 Z. z.“) a lieky, zdravotnícke pomôcky a dietetické potraviny na základe zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného