Migrácia zdravotníkov, história uznávania kvalifikácií, a modernizácia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES

V dôsledku geopolitických zmien RVHP v deväťdesiatych rokoch (1991) zaniká a Európske hospodárske spoločenstvo odrazu stojí pred otázkou, či a ako integrovať bývalé európske štáty RVHP.

Postsocialistické štáty jednoznačne deklarujú svoj záujem stať sa novými členmi „spoločnej Európy“. V roku 2004 sa toto obdobie uzatvára a napokon okrem Cypru a Malty k Európskej únii pristupujú Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko a Slovinsko a v roku 2007 aj Bulharsko a Rumunsko no a s veľkou pravdepodobnosťou v roku 2013 pristúpi aj Chorvátsko a záujem o pristúpenie majú aj ďalšie krajiny, okrem iného Turecko. Paradoxne sekulárne Turecko, ktoré sa o to usiluje už celé desaťročia a je na tom hospodársky spomedzi záujemcov o členstvo určite najlepšie, má pravdepodobne kvôli svojmu väčšinovému moslimskému obyvateľstvu najmenšie šance na skoré pristúpenie. Podľa môjho názoru prípadné definitívne neprijatie Turecka do EU, vzhľadom na vzdelanostnú, ale predovšetkým vekovú štruktúru jeho obyvateľstva by bolo chybou.

V tomto historickom kontexte je potrebné vidieť aj migráciu obyvateľstva členských štátov, ktorá je súčasťou vnútorného pracovného trhu európskeho priestoru. Zatiaľ čo medzi starými členskými štátmi je migrácia takpovediac konštantne „plus – mínus“ obojsmerná (s výnimkou Helénskej republiky), v prípade nových členských štátov treba konštatovať, že sú právom považované viac za tzv. zdrojové štáty, ako za cieľové štáty.

Tu je trochu špecifická situácia v prípade migrácie zdravotníkov medzi Českom a Slovenskom, teda dvoma novými členskými štátmi, kde výhodnejšie mzdové podmienky, neveľká vzdialenosť a jazyková príbuznosť vytvárajú z Česka atraktívnu cieľovú krajinu mnohých zdravotníkov zo Slovenska.

Typickou zdrojovou krajinou je napr. Bulharsko, z ktorého po roku 1989 odišlo do zahraničia za prácou vyše 200 000 občanov s vysokoškolským vzdelaním. Spôsobujú to najmä mzdové rozdiely medzi starými členskými štátmi a novými postsocialistickými členskými štátmi, ktoré sú niekedy priam priepastné. To je žiaľ aj situácia zdravotníckych pracovníkov zo Slovenska. Samotní zdravotníci sú si tohto faktu vedomí, keďže od pristúpenia Slovenska k EÚ požiadalo kompetentný orgán SR – Ministerstvo zdravotníctva SR o vydanie potvrdenia o rovnocennosti vzdelania, bez ktorého vo väčšine prípadov nie je možné jeho uznanie na území iného členského štátu, vyše 5 370 zdravotníkov. Z toho bolo vyše 2 330 lekárov a vyše 2 000 sestier. Tieto čísla celkom nereprezentujú počet odídených zdravotníkov, keďže určite nie každý, kto požiadal o vydanie potvrdenia, aj splnil všetky podmienky a reálne nemusel zo Slovenska odísť.

Problém je však aj v tom, že počty prichádzajúcich zdravotníkov na Slovensko z iných krajín sú niekoľkonásobne nižšie, takže žiaľ túto nelichotivú skutočnosť nemožno vyhodnotiť inak ako tak, že Slovensko je v prípade migrácie zdravotníkov v rámci EÚ jednoznačne zdrojovou krajinou. Veľmi nerád to pripúšťam, ale je potrebné si v tejto súvislosti otvorene povedať, že investície Slovenskej republiky do vzdelávania sa tak v mnohých prípadoch stávajú investíciou systému zdravotníctva iného členského štátu EÚ.

Bolo by určite zaujímavé spočítať náklady, ktoré štát investuje do vzdelávania konkrétnej osoby – lekára od materskej až po vysokú školy. No a keď nastane ten čas po ukončení vysokej školy, kedy by mala takáto osoba začať pracovať v povolaní lekár na Slovensku, tak odchádza s „čerstvým“ lekárskym dipl