Lekárska služba prvej pomoci a čakanie na „Mesiáša ústavnosti“

Predovšetkým autori uvažujú nad otázkou, či je ústavne vyhovujúce, ak zákon núti jedného podnikateľa vykonávať službu pre iný podnikateľský subjekt, pričom mu neposkytne primerané prostriedky na kompenzáciu zásahov do jeho základných práv. Postupne, skrz všetky časti testu proporcionality (podmienka vhodnosti, podmienka potrebnosti a posudzovanie závažnosti) podrobujú ustanovenie zákona, obsahujúceho predmetnú povinnosť, detailnému skúmaniu. Neudržateľnosť legislatívneho status quo vidia autori najmä v nemožnosti uprednostnenia jednej ústavne chránenej hodnoty, ktorá popiera iné základné právo, bez možnosti potrebného vyváženia potláčaného práva inými prostriedkami v týchto vzťahoch.

Problémy ústavnosti vo sfére zdravotníctva

Legislatíva v zdravotníctve sa v aktuálnej dobe nachádza ako „na rozbúrenom mori“. Viaceré inštitúty zavedené pragmaticky, s cieľom odstrániť problémy, praxe neskôr narazia na druhú stranu mince riešenia spornej veci, a to síce požiadavku ústavnosti. Takto skončili kauzy verejnosti známe ako „zákaz zisku zdravotných poisťovní[1]“ a „vyššie platy zdravotných sestier“ [2]. Po transponovaní legislatívnych opatrení, ktoré boli výsledkom napätej spoločenskej atmosféry sa ukázalo, že išlo o zdanlivé vyriešenie problému. Ústavný súd vyhlásil zákaz zisku pre zdravotné poisťovne za protiústavný a v prípade minimálnych mzdových nárokoch zdravotných sestier a pôrodných asistentiek pozastavil účinnosť prijatého zákona.

Nemenej významnou kauzou, ktorá už dlhodobo rezonuje v negatívnom zmysle medzi lekármi, je fenomén lekárskej služby prvej pomoci (ďalej len „LSPP“). Momentálne sa v kontexte vyššie uvedených problémov dostáva do úzadia, avšak pre zainteresované osoby je to stále živá téma.

Algoritmus fungovania LSPP je založený na zákonnej povinnosti určitej skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (ďalej len  „lekári“) vykonávať službu v prospech poskytovateľa LSPP a zabezpečiť tak poskytovanie nepretržitej zdravotnej starostlivosti. Samotná úprava výkonu služieb je však veľmi strohá (napr. chýba tu úprava odmeňovania dotknutých lekárov) a realizácia idey LSPP funguje skôr na faktickom základe. Už na prvý pohľad sa predmetná úprava nejaví ako „krištáľovo čistá“. Vzniká teda otázka, či predmetná právna úprava netrpí ústavnoprávnymi defektmi, ktoré by ju diskvalifikovali z účasti v právnom štáte.

Lekárska služba prvej pomoci

Inštitút poskytovania LSPP bol do slovenského právneho poriadku implementovaný v roku 2007[3] a novelizoval doterajšie znenie zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Účelom prijatia nového inštitútu, ktorý zákonodarca aj explicitne deklaroval v § 2 ods. 20 cit. zákona bolo „...zabezpečenie nepretržitého poskytovania všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti...“

Týmto legislatívnym počinom sa vytvoril trichotomický systém poskytovania nepretržitej zdravotnej starostlivosti. Do tejto doby sa zdravotná starostlivosť poskytovala mimo denných ordinačných hodín ambulantných lekárov prostredníctvom:

1. nemocníc (urgentný príjem), a zároveň aj
2. rýchlej záchrannej zdravotnej služby (neodkladná zdravotná starostlivosť na mieste spolu s transportom).

Aktivity normotvorcu neskončili pri zákone o zdravotnej starostlivosti, ale kontinuálne sa dotkli aj ďalšieho právneho predpisu, a síce zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o ­poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“). V ust. § 79 od