ETICKÉ ASPEKTY OČKOVANIA, POVINNÉ VERZUS DOBROVOĽNÉ OČKOVANIE

Vo väčšine krajín sveta boli v posledných rokoch vytvorené ná­rod­né imunizačné programy, ktoré sú koordinované Svetovou zdravotníckou organizáciou a jej poradným orgánom SAGE (Strategic Advisory Group of Experts) s veľmi presne nastaveným vakcinačným kalendárom reflektujúcim stupeň ochrany a možnej expozície dieťaťa nákazou. SAGE sa však vo svojej činnosti venuje, okrem očkovaniu detí, aj celkovej imunizácii a preventívnej ochrane pred ochoreniami chránenými vakcináciou. V USA väčšina povinných vakcinácií je nariadená vládou, pričom spravidla legislatíva štátov upravuje vakcinačné programy na základe Poradnej komisie pre praktickú imunizáciu [pozn. voľný preklad; pôvodný názov je (ACIP), ktorá odporúča vakcíny pre pediatrickú starostlivosť, ako aj vak­cíny pre dospelú populáciu].

Zaujímavosťou je, že navzdory hnu­tiam proti očkovaniu, British Medical Journal uverejnil v roku 2007 výsledky hlasovania pre najväčšie medicínske objavy za posledných 150 rokov a jednoznačne sa medzi piatimi výdobytkami vedy nachádzalo očkovanie v tesnej línii s antibiotikami, anesté­ziou, hygienou a objavom štruktúry DNA. Podstatou vakcinácie je teda vyvolanie prirodzenej reakcie človeka na ochorenie stimuláciou imunitného systému, takže v prípade, že bude vystavený špecifickým patogénom v budúcnosti, imunitný systém si ich "zapamätá" a bude schopný buď účinne ochorenie eradikovať alebo zabrániť jeho rozvinutiu.

Nebolo by však vedecky seriózne tvrdiť, že vakcíny podávané deťom alebo dospelým sú stopercentne bezpečné a s absenciou rizika vedľajších účinkov; podobne to nemožno tvrdiť o žiadnom farmaceutiku, ktoré sa na trh dostane. Súčasne však platí, že vak­cíny, ktoré sú u nás dostupné, pred ich registráciou a uvedením na trh, pokiaľ sú zachované všetky zákonom predpísané postupy, podliehali veľmi prísnemu, niekoľko rokov trvajúcemu testovaniu a pravidelnej kontrole, a podliehajú im aj po tom, čo sú už používané v praxi. Proces presadenia nových vakcín na trh býva zakaždým zložitý. Napriek neustálym pokusom hľadať alternatívy k podávaniu očkovacích látok, neboli doteraz vyvinuté efektívne náhrady a nie sú nimi v plnom rozsahu často uvádzané homeopatické substitúty, antibiotiká, chemoterapeutiká, ani antivirotiká, či princípy zdravého životného štýlu, a podobne to platí aj v prípade nového vírusu SARS-CoV-2 (ďalej aj "nový vírus"). Čoraz častejšie sa hovorí aj o tom, že kolektívnu imunitu sa sčasti podarí dosiahnuť aj premorením obyvateľstva, čo však so sebou nesie nebezpečenstvo vysokej mortality a nárazovej záťaže zdravotného systému, ktorú nemusí zvládnuť, a už doterajšie skúsenosti naznačujú, že bol v mnohých krajinách pod enormným tlakom hospitalizovaných pacientov aj skutočne paralyzovaný celý systém zdravotnej starostlivosti. Samozrejme, snahy o premorenie ako metóda potlačenia pandémie sa časom ukázali ako nie práve účinný nástroj, nehovoriac pritom o absolútnej absencii etického normatívneho základu, ak štát nedostatočne plní svoje pozitívne povinnosti smerujúce k ochrane zdravia jeho obyvateľov. Okrem toho, ani prekonanie COVID-19 nie je úplne bez ďalších zdravotných konzekvencií a niekedy môžu byť vážnejšie, ako samotný priebeh ochorenia.

Ak očkovanie postavíme na premise, že nebráni stopercentne prenosu, ale zmierňuje priebeh ochorenia a takmer zabraňuje smrtnosti, potom sa javí eticky prijateľné uvažovať tak, aby sme očkovali v zraniteľných skupinách okrem zdravotných výnimiek, všetkých podľa veku a vážnosti diagnóz. Ak by sa dokázalo, že vakcinácia dokáže postupne úplne zamedziť prenos ochorenia v populácii, potom možno pripustiť, že očkovacie línie môžu byť posunuté a zohľadňovať viac aktívne obyvateľstvo, a to z dôvodu, že v konečnom dôsledku sa tým nepriamo ochráni aj zraniteľná populácia, pričom najviac prenosu je u aktívnej populácie v rámci jej mobility. Pritom však, podľa nás, dôležitú úlohu zohráva aj dostatok a dostupnosť vakcín v jednotlivých štátoch. Podľa doterajších výskumov z krajín, kde je vysoké percento preočkovanosti, výsledky dokazujú, že vakcinácia je aj účinným nástrojom pred ďalším šírením a pri dostatku vakcín možno uvažovať nad systémom súbežného očkovania všetkých kategórií, kde sa stavia na časových aspektoch stratégie - čo najviac ľudí v čo najkratšom čase.

Problematické to však je v okamihu, keď sa starší a chorí ako naj­zraniteľnejšie skupiny pre nedostatok vakcín odsúvajú na neskoršie termíny, čím dochádza k zvyšovaniu tzv. odvrátiteľných úmrtí, ťažkých priebehov a s tým spojeným preťažovaním nemocníc a kapacít zdravotného systému. Práve pri tejto situácii dochádza k porušeniu základných etických princípov očkovania, ktoré by mala zohľadňovať každá národná očkovacia stratégia, podobne ako to bolo napríklad vo Veľkej Británii.