Dejiny očkovania a súvisiacej štátnej regulácie: Habsburská monarchia

Dejiny očkovania siahajú do konca 18. storočia, k menu anglického lekára Edwarda Jennera (1749-1823). Snaha bojovať proti infekčným ochoreniam je oveľa staršia, [1] ale bol to až Jenner, ktorý predstavil očkovanie v dnešnom slova zmysle. Po započutí vety od sedliačky, že „ona pravé kiahne nedostane, lebo už mala kravské kiahne“, [2] si všimol, že dojičky kráv, s rukami doráňanými od (pravých) kravských kiahní, naozaj odolávali smrtiacim epidémiám pravých kiahní. V roku 1796 tak zámerne nakazil osemročného chlapca, Johna Phippsa, vírusom kravských kiahní a o šesť týždňov neskôr vírusom pravých kiahní. Chlapec neochorel na pravé kiahne ani po opakovaných pokusoch. Jenner tak vynašiel očkovanie – vakcináciu (z lat. vacca – krava), riešenie tisícročia pretrvávajúceho problému, dokladovaného od zjazvenej múmie egyptského faraóna Ramzesa V. po Goetheho autobiografiu Poézia a pravda. [3] Fakt, ktorým je ale rakúska časť monarchie v tejto súvislosti výnimočná, je prvé celoplošné zavedenie Jennerovho poznatku o vakcinácii kravskými kiahňami práve na území Dolného Rakúska, a s tým súvisiaca právna regulácia. V období do zániku Habsburskej, resp. Rakúsko-Uhorskej monarchie (Slováci žili v uhorskej časti monarchie) boli vynájdené tiež očkovacie látky proti besnote, týfusu, cholere či moru.

Od variolácie k vakcinácii

Metódy imunizácie sa na starý kontinent dostali cez Anglicko z prostredia Osmanskej ríše v 18. storočí. Žiadny z panujúcich rodov nepodceňoval problematiku boja proti kiahňam, ktoré postihnutím pracujúcich más ohrozovali hospodárstvo, ale aj armádu či samotných nástupcov trónu a členov kráľovských rodín, [4] čím prinášali aj množstvo osobného trápenia. Anglicko a Viedeň boli však jediné oblasti, kde sa pred rokom 1800 efektívne vykonávala profylaktická imunizácia. [5]

„Vo Viedni sa nehovorí o ničom inom len o kiahňach. Ak desať detí čakalo na smrť, deväť z nich malo kiahne...“ [6] Mária Terézia pre pravé kiahne stratila svojho prvého snúbenca, obe nevesty zo strany syna Jozefa a čo ju mrzelo najväčšmi, tiež vlastné deti Karla Jozefa, Máriu Johanu a Máriu Jozefu, z nákazy ktorej obviňovala samú seba. [7] Prevenciu varioláciou nepodstúpili pre obavy Gerarda van Swietena z vedľajších účinkov, [8] po kráľovninej prekonanej chorobe v roku 1767 však van Swieten s panovníčkou postoj k variolácii zmenili. Najprv sa začalo s verejnou varioláciou v Špitáli sv. Marcusa vo Viedni, v marci 1768, kedy lekári von Leber a Locher, pod dohľadom von Störcka, imunizovali 67 starších detí a niekoľko desiatok novonarodených detí. [9] Následne, Jan Ingenhousz v septembri 1768 v Schönbrunne imunizoval tri deti Márie Terézie, Ferdinanda, Maximiliána a Máriu Antoniu (Antoinettu) a dcéru Jozefa II., Terezu. [10] Mária Terézia následne usporiadala oslavu, na ktorú „pozvala 65 detí, u ktorých mala variolácia dobrý priebeh, po jedle im dala toliar, dezert a prikrývku. Pozvaní boli aj rodičia... po jedle sa konalo nemecké divadelné predstavenie a tancovalo sa do noci. Odvtedy sa vo veľkom vytrácali predsudky proti variolácii...“ [11] Ešte v roku 1800 však vo Viedni vypukla ďalšia epidémia kiahní, kedy len počas troch jesenných mesiacov zomrelo 2 236 detí. [12] V rovnakom roku začal Pascal Joseph von Ferro s niekoľkými kolegami s verejným očkovaním v rakúskej časti monarchie, presvedčený o jeho prospešnosti po tom, čo zaočkoval svoje tri deti vakcínou priloženou v liste z Londýna, a to ako prvý lekár za hranicami Anglicka. [13]

V roku 1864 boli v Österreichische Zeitschrift für praktische Heilkunde (rakúsky časopis pre praktické lekárstvo) položené tieto otázky:

1. Je očkovanie potrebné?
2. Je očkovanie škodlivé, príp. môže sa stať škodlivým? [14]

Ad 1) Odpoveď bola jednoznačne áno a argumentovalo sa práve históriou kiahní, ktoré boli v arabských zdrojoch známe od 6. storočia a do Európy prenesené počas križiackych výprav, odkedy nikdy nevymizli, tiež globálnou geografickou rozšírenosťou, [15] vysokou úmrtnosťou, [16] nebezpečnosťou variolácie (v priaznivých podmienkach podľa Ferra zomrel jeden zo štyristo imunizovaných, v nepriaznivých však jeden z osemnástich), finančnou nákladnosťou variolácie (podľa Ferra ju podstúpil len jeden z dvesto ľudí, a to len zo „spoločenskej vrstvy inteligencie“), ako aj poklesom mortality medzi zaočkovanými aj nezaočkovanými po masovom zavedení očkovania na príklade vybraných európskych krajín.

Ad 2) Z priloženej správy z vedeckej konferencie zo 17. októbra 1864 je jasné, že sa prítomní zhodli na neškodnosti očkovania, ale diskutovalo sa o erysipeli [17] ako jeho možnom následku. Ani jeden z diskutujúcich sa nevyjadril v neprospech očkovania v dôsledku vedľajších účinkov (napr. prof. Hebra: „nepatrná letalita na erysipel v porovnaní s veľkou mortalitou v dôsledku kiahní u nezaočkovaných hovorí v prospech očkovania“), avšak napr. prof. Beer alebo dr. Schuller upozorňovali, že erysipel by mal byť braný do úvahy ako argument proti povinnému očkovaniu vymáhanému priamym (štátnym) donútením a vykonávanému „z ramena do ramena“– odobratím a aplikovaním ľudskej lymfy. [18]

Štátne opatrenia a právna úprava

Prvým celoplošným štátnym opatrením bolo vydanie obežníka dolnorakúskou vládou v roku 1802, v ktorom verejnosti odporúčala očkovanie ako bezpečný, neškodný a ľahko aplikovateľný ochranný prostriedok proti nákaze kiahňami. [19]

V roku 1808 bola v Oberdeutsche allgemeine Litteraturzeitung (Juhonemecký všeobecný literárny časopis) položená otázka, či štát môže k očkovaniu donútiť. Konštatovala sa len existencia nepriameho donútenia, a to karanténnymi prostriedkami (za života aj po smrti). Autor považoval priame donútenie (povinnosť dať zaočkovať dieťa v určitom veku, resp. uloženie peňažnej pokuty alebo telesného trestu rodičom, ktorí by nedodržali nariadenú povinnosť) za nadbytočné, ak štáty vytvoria vhodné a účelné zariadenia a príjmu potrebné opatrenia, lebo celoplošné zavedenie očkovania, dar od Boha, malo byť aplikované ako svätá povinnosť. [20] V Habsburskej monarchii boli tieto opatrenia zhrnuté a nepriame donútenie zo strany štátu potvrdené nariadením o očkovaní kravskými kiahňami v cisársko-kráľovských štátoch č. 13192/1113 z r. 1836. Ustanovenie § 1 ustanovovalo protomedika za vrchného zodpovedného za očkovanie v každej provincii. Ustanovenie § 3 ustanovovalo, že očkovať môže len preskúšaný lekár alebo ránhojič. Podľa § 7 musel byť zabezpečený dostatok dobrej, čerstvej a pravej očkovacej látky rozosielanej lekárom vykonávajúcim očkovanie. Podľa § 13 a) bola dvakrát ročne povinnosť kázať o potrebe podstúpenia očkovania, okrem toho si však duchovní a učitelia nemali nechať ujsť žiadnu príležitosť presviedčať o potrebe očkovania, najmä tam, kde bola vysoká úmrtnosť. Podľa § 13 b) veľkú publicitu mali očkovaniu svojich detí robiť príslušníci vyšších vrstiev a úradníci. Podľa § 13 c) sa mali rozdávať bezplatné ľudové letáky – spísané poučenia a osobné skúsenosti bežných ľudí s očkovaním, s cieľom preniesť ich presvedčenie na iných. Pri krste (resp. u židov pri obriezke) mal duchovný odovzdať rodičom novonarodeného dieťaťa list, ktorý obsahoval poučenie o potrebe očkovania. Nepriame donútenie štátu podstúpiť očkovanie bolo zhrnuté v § 13 d), podľa ktorého „ak osoby nepostihnuté kiahňami nepredlož