Ako lekár prežíva komplikáciu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti?

Ak túto otázku položíte lekárovi, ktorý podobnú situáciu nezažil na vlastnej koži, jeho odpoveď môže byť iba zbytočným teoretizovaním. Len málokto sa vie vžiť do situácie, v ktorej sa sám neocitol a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Inak túto situáciu hodnotí laik, inak odborník a úplne inak jej priamy účastník. Prax ukazuje, že lekár sa skôr dokáže vžiť do kože pacienta, ktorého sám neúmyselne poškodil, ako pacient alebo jeho príbuzný do situácie lekára. Každý prípad je samozrejme individuálny a dokonca ani rovnaké komplikácie u toho istého lekára nemusia mať úplne rovnaký priebeh ani pokiaľ ide o ich dôsledky na ďalší pracovný a súkromný život lekára minútu, hodinu, deň či rok po...

Nepochybne v tomto prípade rovnako trpia obe strany. Pacient, ktorému sa poškodilo zdravie a lekár, ktorý napriek maximálnej snahe o čo najlepšiu diagnostiku či liečbu pacienta, mu túto ujmu spôsobil neúmyselne. Dve trpiace strany, na ktorých utrpení sa neraz priživuje ich okolie. Veľmi často sa v podobných prípadoch stáva, že poškodený ani nevie, že sa na lekára sťažovali alebo dokonca podali trestné oznámenie jeho príbuzní, ktorí doposiaľ o neho nejavili ani minimálny záujem a teraz v snahe vyžmýkať z lekára alebo nemocnice nejaké peniaze, hrajú sa na starostlivých bratov či sestry.

Mikuláš je skúsený lekár s dlhoročnou praxou. Keďže má atestáciu aj z internej medicíny, slúžil na príjmovej internej ambulancii v nemocnici. Do služby mu priviezli opitého bezdomovca. Takých „pacientov“ má lekár v službe za noc niekoľko. Vyšetril ho, ale neprijal. Pacient na druhý deň zomrel na krvácanie do mozgu. Zrazu sa vynorila sestra pacienta, ktorá mu predtým nepodala ani pohár vody. Nemocnicu zažalovala a začal sa kolotoč vyšetrovania. Príčinná súvislosť úmrtia pacienta s vyšetrením deň pred úmrtím sa nepreukázala. Mikuláš však pohotovostné služby odvtedy už neslúži.

Kým v minulosti sa o komplikáciách pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti verejne takmer nehovorilo a pacienti, ktorí takúto komplikáciu pocítili na vlastnej koži, boli často diskriminovaní a satisfakcie sa dočkali len veľmi zriedka. Situácia sa v ostatných rokoch radikálne zmenila. Pacient dostal do rúk také nástroje, ktoré mu umožňujú pri pocite krivdy nielen podať sťažnosť na príslušné inštitúcie, ale dosiahnuť často aj príslušné odškodné, resp. potrestanie osoby či inštitúcie, ktorá komplikáciu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zavinila. Je to v súlade s etikou aj právom, ale zdá sa, že nie vždy.

Jarmila je súkromná lekárka, s dlhoročnou praxou vo svojom odbore. Kladie sa jej za vinu, že prehliadla nález, ktorý v čase, kedy pacienta vyšetrovala, tam podľa nej vôbec nebol. Svoje pocity v čase po komplikácii opisuje takto:

„Prvá reakcia bola jednoznačná, napísala som, že vyšetrenie bolo štandardné, lege artis a ja som nijako nepochybila a pokladala som vec za jednoznačnú a e bude posúdená ako neopodstatnená. Verila som v spravodlivosť a myslela som si, že je to len skratová reakcia vnučky, ktorá má pocit viny, že sa nestará o svoju babičku. Žiadosť o vyjadrenie k prípadu mi poslali deň pred Vianocami, tak ešte pred Štedrým dňom, som písala na úrad, namiesto toho, aby som sa v kruhu rodiny tešila na sviatky.“

Napriek týmto možnostiam je pohľad verejnosti na podobné prípady pomerne jednostranný. Drvivá väčšina je často na strane pacienta, bez snahy o hľadanie objektívnej pravdy. O tom, že po uvedenej udalosti trpí rovnako aj lekár, sa n