„WRONGFUL BIRTH A WRONGFUL LIFE“ alebo až kam siaha zodpovednosť lekára za narodenie neplánovaného dieťaťa?

V roku 2000 vyvolalo vlnu protichodných reakcií rozhodnutie francúzskeho Cour de cassation v prípade Nicolas Perruche, ktorým bola rodičom ťažko postihnutého dieťaťa priznaná náhrada ujmy voči lekárovi, ktorý nesprávne interpretoval výsledky testu na protilátky rubeoly v tele matky počas tehotenstva. V dôsledku prekonanej choroby matky sa narodilo dieťa so závažnými postihnutiami, a to aj napriek predchádzajúcemu upozorneniu matky, že tehotenstvo preruší, ak bude zistené, že túto chorobu počas tehotenstva prekonala. Paralelne súd priznal náhradu ujmy aj uvedenému postihnutému dieťaťu, ktorú rodičia ako jeho zákonní zástupcovia požadovali v jeho mene.

Obdobne bola v roku 2005 priznaná náhrada za neželané narodenie a nechcený život dieťaťa, holandským najvyšším súdom v prípade Kelly Molenaar. Dieťa sa narodilo ťažko postihnuté, neschopné chodiť, rozprávať, s poruchou sluchu a zraku, srdcovou poruchou a s neskoršou diagnózou autizmu. [1] Súd v tomto prípade priznal náhradu nákladov na výživu a výchovu Kelly, rovnako ako náhradu za jej hendikep a vytrpené bolesti.

Oba uvádzané príklady patria v odbornej literatúre medzi najčastejšie prezentované príklady žalôb za nechcený život (action for wrongful life) a za nechcené narodenie (action for wrongful birth). Prípustnosť, resp. neprípustnosť týchto žalôb v právnych poriadkoch jednotlivých krajín je najmä v poslednom období často diskutovanou otázkou v ­sú­vislosti so zodpovednosťou lekára v rámci deliktného práva. Vo všeobecnosti ide o žaloby, na základe ktorých sa vyvodzuje zodpovednosť lekára, resp. zdravotníckeho zariadenia za narodenie neželaného postihnutého, príp. dokonca aj zdravého dieťaťa, ktoré by sa nebolo narodilo, ak by nedošlo k pochybeniu (ku konaniu non-lege artis) lekára (nesprávne vykonaná interrupcia alebo sterilizácia, nevykonanie, resp. chybné vykonanie prenatálnej diagnostiky alebo nesprávna interpretácia výsledkov prenatálnej diagnostiky, atď.).

Je zrejmé, že už samotná povaha uvádzaných inštitútov vzbudzuje mnohé otázky nielen právneho, ale aj etického a morálneho charakteru a ich právne riešenie, nech je už akékoľvek, vzbudzuje protichodné reakcie tak odbornej právnej, ako aj laickej verejnosti.

Podstata inštitútov wrongful birth a wrongful life

Napriek tomu, že oba typy žalôb sú do určitej miery vzájomne skutkovo prepojené, ide o samostatné ­druhy žalôb, ktoré sa odlišujú predovšetkým aktívne legitimovaným subjektom, t. j. tým, ktorý žalobu voči lekárovi podáva, resp. je oprávnený podať.

Žaloba na wrongful birth je ­práv­nym prostriedkom, ­prostred­níctvom ktorého si rodičia ako žalobcovia uplatňujú náhradu materiálnej a zmiernenie ­nema­teriálnej ujmy, ako následku narodenia neželaného dieťaťa. Môže ísť o situáciu, v ktorej si rodičia neželajú žiadne (ďalšie) dieťa, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo o situáciu, v ktorej nechcú narodenie daného konkrétneho dieťaťa (v dôsledku genetickej poruchy zistenej počas tehotenstva), napriek tomu sa však dieťa narodí z dôvodu pochybenia lekára, ktorý

1. nezabránil počatiu dieťaťa (tzv. wrongful conception) – napr. nesprávnym implantovaním antikoncepčného prostriedku, chybným uskutočnením sterilizácie atď. (Žaloba za nechcené počatie – action for wrongful conception je v niektorých štátoch vyčleňovaná ako samostatná žaloba, odlišná od wrongful life, pričom odlišujúcim kritériom je okamih, v ktorom došlo k zavinenému konaniu lekára –  buď pred počatím alebo až po počatí. Vo väčšine štátov, ktoré túto žalobu pripúšťajú, je však otázka nechceného počatia riešená v rámci inštitútu wrongful birth.),
2. neukončil v dôsledku svojho pochybenia tehotenstvo alebo,
3. nevykonal, resp. chybne vykonal potrebnú prenatálnu diagnostiku [2],
4. poskytol nesprávne informácie budúcim rodičom.

Podstata uvedenej žaloby spočíva v tom, že v dôsledku zavineného protiprávneho konania lekára došlo k narodeniu dieťaťa, k narodeniu ktorého by v dôsledku rozhodnutia matky nebolo došlo, ak by pochybenie lekára nebolo dané.