Výhrada vo svedomí

V posledných dňoch sa v rámci politických diskusií opäť objavila otázka úpravy výhrady vo svedomí – tentoraz v súvislosti so zmenami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. V tomto prípade je táto opätovne otvorená téma z môjho pohľadu zaujímavá v (nechcenom a určite neplánovanom) presahu na nedávne dve rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ ESĽP“), ktoré sa dotýkajú výhrady vo svedomí.

Rovnako som si uvedomil, že mnoho zdravotníckych pracovníkov stále nepozná odpoveď na otázku, v akom rozsahu a v akých situáciách si môžu uplatňovať výhradu vo svedomí. Nakoniec sa mi v pamäti vynorila minuloročná kauza odmietnutia vykonávať interrupciu v štátnych nemocniciach v Bratislave a jedna zaujímavá rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o uplatňovaní výhrady vo svedomí. Podnetov je dosť, a preto bližšie rozoberiem výhradu vo svedomí v slovenských zdravotníckych pomeroch. Dovoľujem si uviesť ešte upozornenie, že nasledujúci text nemá ambíciu byť vedeckým pojednaním o výhrade vo svedomí, ale prezentuje iba smer mojich úvah o tomto práve.

Trochu histórie

Ako hovorí Martin Benjamin (1995), z filozofického a etického pohľadu už od čias Sokrata uplatňovali jednotlivci výhrady, majúce základ v ich svedomí a hodnotovom nastavení a odmietali sa správať v súlade so spoločenskými direktívami [1]. Svedomie a presvedčenie o tom, čo je, alebo nie je morálne, je neoddeliteľne späté s medicínou a poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Uvedené je podmienené samotnou povahou zdravotnej služby, pri ktorej je rozhodovanie o realizovaní toho-ktorého výkonu ovplyvnené tým „najhlbším“ vnútorným svetom zdravotníckeho pracovníka ako aj pacienta a vyžaduje si morálne či etické súdy. [2]

Výhrada vo svedomí sa v začiatkoch jej formulácie netýkala zdravotníckych činností, ale bola spätá výlučne s možnosťou odmietnuť vojenskú službu. Aj keď sa v odbornej literatúre za hlavný medzník jej medzinárodného uznania uvádza rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 337/1967 z 26. 1. 1967, jej historické korene siahajú ďalej do minulosti. Odmietnuť vojenskú službu na základe náboženského presvedčenia bolo možné už v 16. storočí v Holandsku a v 19. storočí túto výnimku udelil aj samotný Napoleon osobám s protestantským vierovyznaním. Protestantské krajiny ako prvé inkorporovali túto možnosť aj priamo do svojich právnych poriadkov (Nórsko v roku 1900, Dánsko v roku 1917, Švédsko v roku 1920 a Holandsko ju v roku 1922 zaradilo do svojej ústavy). [3] V roku 1966 bol v New Yorku prijatý Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý v čl. 18 ustanovil aj právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. Výbor OSN pre ľudské práva vo Všeobecnom komentári č. 22 k tomuto článku uviedol, že jeho súčasťou je aj možnosť odmietnuť vojenskú službu na základe výhrady vo svedomí. Lamačková (2009) uvádza, že v rámci diskusie o rozsahu uplatnenia výhrady (pri práva komentára k čl. 18) vo svedomí niektoré štáty navrhovali, aby sa vzťahovala aj na možnosť zdravotníckych pracovníkov odmietnuť účasť na interrupcii. [4]

V súčasnosti sa akceptuje väčšinový názor, že právo na výhradu vo svedomí je súčasťou práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. Na prvý pohľad sa môže zdať, že toto zaradenie je evidentné, no opak je pravdou. Po prvé je potrebné poukázať, že sa výhrada vo svedomí ako „samostatné právo“ v Európskom dohovore o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) nenachádza, rovnako ako ani v ostatných významných medzinárodných dohovoroch. [5] Po druhé, ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vylúčil uplatňovanie výhrady vo svedomí z pod práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. [6] Rozhodnutia ESĽP sa síce v prevažnej miere týkali odmietnutia nástupu na výkon vojenskej služby, no rovnaký názor ESĽP demonštroval aj v rozhodnutí Pichon a Sajous v. Francúzsko (2001). [7] Sťažovateľmi boli v tomto prípade lekárnik a lekárnička, ktorí odmietli vydať (predať) antikoncepčné prostriedky z dôvodu výhrady vo svedomí, za čo boli v rámci francúzskeho súdneho systému sankcionovaní. Obaja následne podali na ESĽP sťažnosť, v ktorej namietali, že postupom francúzskych úradov bolo porušené ich právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. Súd označil sťažnosť za neprijateľnú, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru právo domáhané sťažovateľmi nespadá pod ochranu podľa čl. 9 Dohovoru.

Dohovor upravuje právo na slobodu myslenia v čl. 9 nasledovne (cit.): „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

Otázkou, ktorú ESĽP v danom prípade riešil je, či uplatňovanie výhrady vo svedomí možno považovať za prejav náboženského presvedčenia, ktoré je (a má byť) chránené Dohovorom. V tejto veci zaujal stanovisko, že nie je. ESĽP k prejavom náboženského presvedčenia zaradil účasť na pobožnostiach a praktikovanie náboženstva a zachovávanie obradov. Vylúčil však, že čl. 9 má chrániť všetky skutky, ktoré sú motivované náboženským presvedčením – čo podľa jeho názoru bol práve prípad nevydania antikoncepčných prostriedkov.

Právne ustanovenie výhrady vo svedomí v rámci národnej úpravy

Výhrada vo svedomí je upravená aj v slovenskom vnútroštátnom práve, dokonca si dovolím tvrdiť, že až donedávna bola exaktnosť jej formulácie v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti na vysokej úrovni – v porovnaní s inými členskými štátmi EÚ. Kde všade je výhrada vo svedomí spomenutá? Odhliadnuc od toho, že ju možno odvodiť priamo z Ústavy SR (čl. 24), rovnako je ustanovená v čl. 7 základnej Zmluvy medzi Slovenskou republikou a re