Umelé prerušenie tehotenstva a právny status embrya (2.)

Prevažná väčšina teórií, pochádzajúca z prostredia viery a náboženstva, osciluje pri určení začiatku od momentu oplodneného vajíčka, približne na 6. až 7. deň od oplodnenia. Tento argument však zlyháva, ak ide o oplodnenie , pretože, ako už bolo spomínané, k vloženiu oplodneného vajíčka do maternice môže dôjsť aj oveľa neskôr, ako nastalo oplodnenie v laboratórnych podmienkach, a to aj napriek tomu, že šanca zmrazených embryí na prežitie je podstatne nižšia, ako v prípade zmrazených ešte neoplodnených vajíčok (pozri spomínaný prípad  ).

Ak by sme o začiatku života z pohľadu právneho statusu embrya uvažovali od samotného momentu , resp. oplodňujúcej súlože, potom v prípade rovnocenného postavenia prirodzeného a umelého počatia muselo by byť zničenie embryí v kauze považované za zabitie ľudského života už raz počatého, čo by malo aj ďalšie logické konzekvencie vyúsťujúce do zrejmej nemožnosti odvolať svoj súhlas s vložením embryí do tela matky na účel vynosenia. Nemožno ani opomenúť preukázaný fakt, že do vzniku tzv. primitívneho prúžku existuje ešte potencialita vzniku viacerých jedincov, takže ide síce o kontinuum vývoja života, ale potenciálne nielen jedného, no azda aj životov viacerých jedincov. Fertilizácia, ako medzník začiatku života, by, okrem toho, mohla mať dosah aj na právne otázky súvisiace s inštitútom surrogračného materstva.

Práve technologické možnosti už dnes nie sú , pokiaľ ide o ovplyvnenie reprodukcie, a ukazuje sa, že nebude možné stanovovať technické limity štátom mimo rozsahu morálneho prieskumu danej spoločnosti.

Ak sa vrátime k problematike stanovenia okamihu začiatku ľudského života, musíme vychádzať z mnohých známych téz. Zhodu možno nachádzať v konštatácii, že potrat je vlastne strata budúcnosti plodu.

Teória o začiatku vzniku života, ktorá tvrdí, že život sa začína narodením, vývojom spoločnosti stráca svoje opodstatnenie, pretože vlastne znamená, že sa právnemu postaveniu embrya nepriznáva žiadna právna ochrana, čo je vlastne otvorená možnosť vykonávať v právnom zmysle slova interrupcie kedykoľvek počas tehotenstva. Ďalším právnym problémom je teó­ria, ktorá má viacerých priaznivcov a odvíja sa od názorov M. Toolyho, podľa ktorého nemožno garantovať právo na život, keďže ani plod ani novorodenec nie sú si vedomí seba. Nemajú schopnosť prežívania a nedisponujú duševným stavom. Podľa tohto učenia, právo na život tak nemajú ani jedinci, ktorí sa nachádzajú v hlbokej depresii alebo v spánku či dočasnej kóme.

Ak by sme prijali v nejakom zmysle toto učenie, otvorilo by to pochopiteľne cestu k eutanázii, dokonca bezhraničnej.

Veľmi často, napokon aj v spomínanom náleze ÚS SR, sme svedkami redukcie problematiky na tému právneho statusu embrya, ktoré nie je osobou v právnom slova zmysle.

V tomto súhlasíme s tvrdením uvedeným v štúdii L. Berdisovej, ktorá odkazuje na P. Hardoša, že

Za predpokladu, že by embryo bolo osobou, je nevyhnutné stavať jeho morálny a právny status do roviny jeho práva na život, ktoré sa ocitá v napätí s právom na slobodnú voľbu ženy. Možnosť rozhodnúť sa slobodne o svojom tehotenstve má základ v práve ženy na súkromný život, pričom je potrebné vymedziť mieru zodpovednosti vo vzťahu k plodu, ktorý nosí počas tehotenstva. Sú autori, ktorí spochybňujú onú zodpovednosť za plod, ba v jednej z viacerých argumentácií v prospech interrupcií vytvára sa napríklad paralela s tehotenstvom a situáciou, kde osoba v dusnom počasí otvorí okno svojho bytu a do vnútra sa dostane zlodej. Je pritom neprijateľné povedať, že ten zlodej má právo užívať byt, pretože jeho vlastníčka je ako osoba spoluzodpovedná za to, že sa dostal do vnútra, mala vedieť totiž, že cez okno môže ktokoľvek vojsť. Na druhej strane nebude možno táto osoba ani namietať, aby zlodej ostal u nej, no je to prejav jej blahosklonnosti, a nie jeho práva na užívanie bytu.

Možno súhlasiť s autorom, ktorý si prepožičal túto paralelu J. J. Thomsonovej, aby poukázal, akým na pohľad jednoduchým spôsobom možno degradovať ženské telo a samotné tehotenstvo. Ak hovoríme o ženskom tele, nie je len akousi schránkou, alias domovom pred príchodom zlodeja, je to prostredie, v ktorom vznikol ľudský život, a ktoré mu vytvára predpoklad ďalšej existencie, vývoja a rastu. Uvádza, že embryo predsa nemôže byť , kto využije príležitosť, aby sa vkradol a prisvojil si niečo, čo mu nepatrí, ale je to, naopak, plod, ktorého cesta k životu nesie sa v znamení jedinečného a silného biologického i emocionálneho puta s matkou, a to počína­júc graviditou aj kontinuálne v rozličných formách počas celého ľudského života po narodení.

Aký je teda ontologický a právny status embrya, ktorému právo priznáva viac, ako len telesným častiam, no predsa menej, ako osobe v právnom zmysle slova?

Problém etického posudzovania interrupcií je priestorom pre stret dvoch názorových rovín. Na jednej strane stojí teória tzv. personálnej identity, tiež známa ako animalizmus.

Jeho podstatou je východisko, že každá ľudská osoba je esenciálne biologickým organizmom, takže vznik, vývoj a zánik nášho života je trasou existencie jedného ľudského živočícha. Neobstojí však celkom z pohľadu viacerých bioetikov, keďže i.a. aj P. Singer opakovane tvrdí, že téza o kontinuál­nom ľudskom vývoji bytosti od raného ľudského embrya je neudržateľná z numerického hľadiska, a to najmä kvôli možnosti vzniku jednovaječných dvojčiat, čo pretrváva zhruba do 14. dňa vývoja, ktorý v rámci ontogenézy predstavuje vznik spomínaného primitívneho prúžku. Preto aj z tejto teórie odvodzujeme možnosť nakladať s ľudskými embryami a eventualitu takejto ich deštrukcie pre vedecké účely.

Bezpodmienečná ochrana ľudského života od jeho embr