Rozsudok vo veci Mirin - voľný pohyb osôb a rešpektovanie súkromného a rodinného života

sme upozornili na prebiehajúce prejudiciálne konanie vo veci Mirin , v ktorom sa Súdny dvor EÚ musel vysporiadať s dosahom pravidiel vnútorného trhu na otázku ľudskoprávnu v kontexte zmeny osobných údajov fyzickej osoby v jednom členskom štáte na základe dovŕšenia tranzície v inom členskom štáte. Ide o veľmi kontroverznú tému, ktorá na prvý pohľad nesúvisí s právom EÚ, preto sa častejšie v tomto kontexte stretávame s judikatúrou ESĽP, ktorý nastavuje hranice miery voľnej úvahy pri výklade najmä čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) , a to pri využívaní výhrady verejného poriadku jednotlivými štátmi.

V rozhodnutí vo veci sa Súdny dvor EÚ mal na predmetnú problematiku pozrieť optikou práva EÚ najmä cez voľný pohyb osôb a ustanovenia Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Voľný pohyb osôb je zakotvený v zakladajúcich zmluvách EÚ, ktoré sú, podobne ako Charta, súčasťou primárneho práva EÚ stojaceho na vrchole hierarchie prameňov úniového acquis.

V predmetnom rozhodnutí išlo o štátneho príslušníka Rumunska, ktorý naturalizáciou získal aj britské štátne občianstvo. V Spojenom kráľovstve sa rozhodol pre zmenu rodovej príslušnosti a na základe vyhlásenia podaného v rámci postupu deed poll a osvedčenia o rodovej identite požiadal Matričný úrad v Rumunsku o zmenu údajov v rodnom liste a následné vydanie nového rodného listu. Táto osoba musela v Rumunsku iniciovať nové konanie, kde sa vnútroštátny súd rozhodol pre položenie prejudiciálnych otázok. Prvou prejudiciálnou otázkou sa v podstate pýta, či sa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s čl. 7 a čl. 45 Charty „majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá neumožňuje uznať a zapísať do rodného listu štátneho príslušníka tohto členského štátu zmenu mena a rodovej identity, ku ktorým došlo legálne v inom členskom štáte pri výkone jeho slobody pohybu a pobytu, a ktorej dôsledkom je skutočnosť, že uvedená osoba musí iniciovať nové súdne konanie o zmene rodovej identity v tomto prvom členskom štáte, ktoré nezohľadňuje už legálne uskutočnenú zmenu v uvedenom inom členskom štáte.“ Ďalšou otázkou sa pýtal na vplyv Brexitu, pričom aj v rámci preskúmania prípustnosti Súdny dvor EÚ jednoznačne potvrdil návrhy generálneho advokáta; tento občan žiadal o uznanie zmeny krstného mena a rodovej identity, ku ktorým došlo počas toho, ako benefitoval z voľného pohybu osôb v prvom prípade pred Brexitom a v druhom ešte pred skončením prechodného obdobia. Návrh na začatie prejudiciálneho konania per se bol preto prípustný.

V tomto smere sme aj v spomínanom článku upozornili na niekoľko vecí vyplývajúcich z práva EÚ. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že EÚ nemá právomoc v oblasti hmotnoprávnej harmonizácie predmetnej otázky a ide jednoznačne o tému, pri právnej úprave ktorej existujú aj medzi členskými štátmi značné disparity. V zásade by sme mohli analogicky túto tému pripodobniť otázkam náhradných materstiev, manželstiev párov rovnakého pohlavia, rodičovstvu párov rovnakého pohlavia a ďalším. Všetky tieto otázky majú niečo spoločné. Členské štáty, ktoré sú v týchto témach konzervatívnejšie, sa môžu pokúšať o využitie výhrady verejného poriadku pri uznávaní rôznych rozhodnutí súvisiacich najmä s osobným stavom a uznávaní verejných listín, prípadne pri rozhodovaní o priznaní určitých účinkov týmto rozhodnutiam či listinám. Všetky tieto témy patria primárne do portfólia ESĽP, ktorý výkladom najmä citovaného čl. 8 tak, aby boli práva v ňom zaručené efektívne a účinné, nastavuje hranice pre mieru voľnej úvahy, ktorú vnútroštátne súdy zmluvných strán Dohovorumajú pri uplatňovaní týchto práv k dispozícii. Ako to ale súvisí s právom EÚ? V práve EÚ je základným ľudskoprávnym dokumentom Charta, ktorá sa ale uplatňuje len v prípade, keď sa vykonáva právo EÚ , v ktorom, ako sme už spomínali, chýba akákoľvek možnosť hmotnoprávnej úpravy týchto tém. Naopak, výkon právomocí, ktoré zostali výlučne členským štátom, sa musí udržiavať v hraniciach, v ktorých nekoliduje tento výkon s právom EÚ. Ak by sme totiž ponechali v tejto otázke otvorenú mieru voľnej úvahy členským štátom z hľadiska dôsledkov, mohlo by sa stať, že dotknutí občania EÚ by nemali v jednotlivých členských štátoch zabezpečený rovnaký rozsah práv vyplývajúcich zo slobôd vnútorného trhu. „Európska únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv“ , čo vyjadruje zásadu úniovej lojality. Tu narážame na prienik všetkých spomínaných otázok do práva EÚ. Hoci ESĽP značne limituje možnosti zmluvných strán, zmluvné strany, ktoré sú zároveň členskými štátmi EÚ, sú zároveň limitované výkonom základných slobôd a právom EÚ všeobecne. Inými slovami, výkon právomoci v tomto smere nesmie narušiť voľný pohyb osôb. Tento možno obmedziť len za taxatívne stanovených možností, rešpektujúc zásadu subsidiarity a proporcionality. Členské štáty preto nie sú limitované len Dohovorom a výkladom ESĽP, ale aj pravidlami vnútorného trhu, a tým pádom aj Charty základných práv EÚ pokiaľ ide o slobody vnútorného trhu. Môžeme uviesť, že tu ide