Darcovstvo orgánov a ďalších súčastí ľudského tela je tak z etického, ako i právneho hľadiska veľmi citlivá oblasť. Slovenská verejnosť je pri diskusiách o témach smrti či darcovstva orgánov málovravná, národná legislatíva upravujúca odber a transplantáciu orgánov je pomerne nová a v spoločnosti dlhodobo chýba edukácia a osveta, ktorá by napomohla odstrániť tabuizáciu tejto problematiky.
Strata orgánu alebo tkaniva v dôsledku ochorenia alebo mechanického poškodenia pritom sprevádza ľudstvo od počiatku jeho existencie. Prvé úspešné pokusy o transplantáciu tkaniva boli zaznamenané v Indii už dvetisíc rokov pred našim letopočtom. Indovia dokázali nahrádzať odrezané nosy transplantátom autológnej kože z bedier postihnutého. Neskôr, v 5. storočí, bola indickým lekárom Sushruthom vydaná prvá príručka popisujúca príslušné technológie.
3)
História poukazuje na množstvo rôznych pokusov
, ktoré však v danej dobe neboli úspešné. Dôvodov bolo niekoľko, a to najmä absencia znalostí o imunitných reakciách ľudského tela, o technológiách konkrétnych operácií, o bakteriálnych kontamináciách či o spôsoboch pooperačnej liečby. Rozvoj výmenných postupov nastal až koncom 19. storočia a za prvú úspešnú transplantáciu orgánu sa považuje operácia obličiek, ktorú v roku 1950 uskutočnil americký chirurg R. Lawler. Za posledných 50 rokov sa transplantácia orgánov presadila na celom svete a priniesla obrovský úžitok stovkám tisícov pacientov. Transplantácia orgánov je v súčasnosti finančne najefektívnejšou liečbou zlyhania obličiek v konečnom štádiu, zatiaľ čo pri konečnom zlyhaní orgánov ako pečeň, pľúca a srdce, je jedinou dostupnou formou liečby.
Vzhľadom na to, že uvedená téma je pomerne rozsiahla a zahŕňa široké spektrum pohľadov ako medicínskeho, právneho, historického, náboženského, morálneho a ďalších, príspevok je zameraný na objasnenie systému darcovstva po smrti z hľadiska právnej úpravy
de lege lata
s poukazom na realizačné výzvy.
Teoretické východiská darcovstva orgánov
Darcovstvo orgánov je špecifická právna oblasť zaraďujúca sa do medicínskeho práva, ktorá je legislatívne upravená tak na európskej, ako i na národnej úrovni. Komplexná analýza tejto problematiky predpokladá objasnenie čiastkových teoretických tém, ktorými sú
pojmoslovie
a
právna úprava darcovstva
a ďalej
princípy a zásady darcovstva
.
Základné pojmy
Základným pojmom problematiky darcovstva orgánov je samotný pojem orgán. Ide o
"diferencovanú časť ľudského organizmu tvorenú rozličnými tkanivami, ktorá si uchováva svoju štruktúru, vaskularizáciu a schopnosť vykonávať fyziologické funkcie s dôležitým stupňom samostatnosti; ak hovoríme o časti orgánu, tá sa považuje za orgán, ak sa jej funkcia má využiť na ten istý účel ako celý orgán v ľudskom organizme, pričom je dodržaná požiadavka štruktúry a vaskularizácie."
13)
Primárnym účelom darcovstva orgánov je
transplantácia
, vymedzená ako
"proces, pri ktorom dochádza k obnove určitých funkcií ľudského organizmu formou prenosu orgánu z darcu na príjemcu."
13)
Darcom
je
"osoba darujúca jeden alebo viacero orgánov, či už k darcovstvu dochádza počas jej života alebo po jej smrti a
príjemcom
je
"osoba, ktorá dostáva orgánový transplantát."
13)
V nadväznosti na definíciu darcu možno uviesť, že v zmysle súčasných medicínskych možností sa rozlišujú dva druhy darcovstva, a to podľa kritéria "stavu" darcu, z ktorého možno uskutočniť odber orgánu. Zákon o zdravotnej starostlivostiupravuje odber orgánov alebo odber tkanív a buniek z tiel živých darcov (tzv.
ex vivo
) a odber orgánov, tkanív a buniek z tiel mŕtvych darcov (tzv.
ex mortuo
).
9)
Uvedené kritérium "stavu" darcu je markantným činiteľom, ktorý spôsobuje odlišnosť podmienok pre právne konformný odber orgánu. Následná implementácia orgánu prebieha vždy živému príjemcovi, teda právne podmienky sú v tomto prípade rovnaké bez ohľadu na to, či orgán pochádza od živého darcu alebo od mŕtveho darcu.
5)
Právna úprava darcovstva
Právna úprava darcovstva orgánov zahŕňajúca odoberanie, darovanie a transplantáciu orgánov, tkanív a buniek predstavuje
dôležitý a nevyhnutný komplex pravidiel, ktorý zabezpečuje ochranu práv tak darcov, ako aj príjemcov orgánov
, usmerňuje celý proces a chráni spoločnosť pred nežiaducim konaním, akým je napríklad obchodovanie s ľudskými orgánmi. Na základe prepracovanosti a hlavnej myšlienky právnych predpisov upravujúcich darcovstvo orgánov možno vyvodiť názor a smerovanie toho ktorého štátu. Na rozdiel od právnej úpravy, v prípade darcovstva orgánov vychádzajú do popredia aj aspekty neprávneho charakteru, ako sú etika, morálka a náboženstvo, ktoré sú napriek existencii určitého minimálneho spoločenského konsenzu vlastné každému človeku zvlášť. Slovenská legislatíva darcovstva orgánov vychádza z európskej normotvorby, ktorá je súčasťou širšej oblasti programov Európskej únie v oblasti zdravia.
Európsky právny rámec
, ktorým sa vymedzujú normy pre transplantácie orgánov, je rámcovo stanovený v
smernici Európskeho parlamentu a Rady 2010/45/EÚ zo 7. júla 2010 o normách kvality a bezpečnosti ľudských orgánov určených na transplantáciu
(ďalej len "Smernica o orgánoch"). Uvedenou smernicou sa upravujú normy kvality a bezpečnosti pre orgány, ktoré sa vzťahujú na všetky fázy transplantačných postupov počnúc darcovstvom, cez odber, následné testovanie až po zaobchádzanie a distribúciu. S cieľom napomôcť vykonávať tento základný akt prijala Európska komisia
Vykonávaciu smernicu Komisie 2012/25/EÚ z 9. októbra 2012, ktorou sa stanovujú informačné postupy na transplantáciu ľudských orgánov určených na transplantáciu medzi členskými štátmi
. Ďalšími súvisiacimi európskymi materiálmi sú
uznesenie Európskeho parlamentu z 22. apríla 2008 o darcovstve orgánov a transplantáciách: politické kroky na úrovni Európskej únie a závery Rady o darcovstve orgánov a transplantáciách a konzultácia o darcovstve orgánov a transparentnosti
.
V podmienkach Slovenskej republiky
sú právne normy upravujúce darcovstvo orgánov obsiahnuté vo viacerých právnych predpisoch. Napriek tomu, že väčšina z nich je prameňom správneho práva, medicínske právo má aj občianskoprávne prvky a do tejto právnej sféry významne zasahujú aj právne predpisy z oblasti trestného práva. Slovenská legislatíva regulujúca darcovstvo orgánov zahŕňa najmä:
-
zákon č. 317/2016 Z.z. o požiadavkách a postupoch pri odbere a transplantácii ľudského orgánu, ľudského tkaniva a ľudských buniek a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneni neskorších predpisov
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
