Právo médií na informácie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v európskom kontexte

Podľa Čl. 1 ods. 2 Ústavy SR náš štát uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, ako aj svoje ďalšie medzinárodné záväzky. S ohľadom na tému tohto článku je najvýznamnejšou európskou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach záväznou pre Slovenskú republiku Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v znení svojich štrnástich protokolov. Jurisdikčnú právomoc vyplývajúcu z tohto medzinárodnoprávneho dokumentu má Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) so sídlom v Štrasburgu, ktorý poskytuje záväznú interpretáciu textu Dohovoru, a teda aj výklad jednotlivých práv. Jeho rozsudky sú teda pre Slovenskú republiku záväzné. Mnohé súdne rozhodnutia ESĽP určujú základný interpretačný rámec aj u práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a právo médií na informácie, ktoré je zahrnuté pod právo na slobodu prejavu.

Ochrana súkromného a rodinného života podľa ESĽP

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravené v Čl. 8 Dohovoru v nasledovnom znení:

„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“

Právo pacientov na ochranu súkromia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa zaraďuje pod Čl. 8 ods. 1 Dohovoru ako právo na rešpektovanie súkromného života. ESĽP interpretoval slovné spojenie súkromný život vo svojom rozsudku Niemietz vs. Nemecko (1992): „...bo­­lo by príliš reštriktívne limitovať koncepciu súkromného života ako vnútorný kruh, v ktorom si môže jednotlivec žiť svoj vlastný osobný život, ako si zvolil a nepripustiť pritom úplne, aby bol do tohto kruhu zahrnutý vonkajší svet. Rešpektovanie súkromného života mu­sí obsahovať určitý stupeň práva na nadviazanie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudským bytosťami....“ [1] Príkladom tejto definície by mohlo byť zverejnenie identity osoby chorej napríklad na AIDS, čo by malo nepochybne vplyv na vzťahy tohto jednotlivca s inými ľuďmi.

Čl. 8 ods. 2 Dohovoru upriamuje pozornosť na zásah štátu do súkromného a rodinného života. Ten môže nastať len vtedy, ak sú tieto zásahy:

1. v súlade so zákonom,
2. nevyhnutné v demokratickej spoločnosti,
3. a sledujú konkrétny záujem taxatívne spomenutý v Dohovore.

Významnou úlohou každého štátu je, aby svojou legislatívou zabezpečil adekvátnu ochranu súkromného života, napríklad aj pred zásahom zo strany médií. ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti posudzoval pomerne málo prípadov, v ktorých by bolo namietané porušenie práva pacienta na súkromie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Najznámejším prípadom v tejto oblasti bol prípad z Veľkej Británie, známy ako Spencer vs. Spojené kráľovstvo (1995). [2] Išlo o žalobu dvoch sťažovateľov, Earla a Countess Spencerových, manželov a britských občanov. Zaujímavosťou prípadu bolo, že Earl Spencer bol bratom Lady Diany, princeznej z Walesu a manželky britského nasledovníka princa Charlesa.

V čase rozhodovania prípadu platila trojorgánová forma ochrany práva podľa Dohovoru, čo znamenalo, že individuálna sťažnosť musela byť prvotne posúdená Európskou komisiou pre ľudské práva (ďalej len „Európska komisia“). V apríli roku 1995 publikovali bulvárne noviny „News of the World“ viacstranový článok, v ktorom informovali o prijatí Countess Spencerovej (ďalej len „sťažovateľka“) na súkromnú protialkoholickú a bulimickú kliniku. V článku boli rozoberané rodinné problémy sťažovateľov, pričom bola uverejnená aj fotka získaná špeciálnym teleskopickým fotoaparátom, ako sa sťažovateľka prechádza na pozemkoch súkromnej kliniky. V ten istý deň publikoval noviny „The People“ takisto podobné články, navyše však obohatené o informácie o zdravotnom stave sťažovateľky a jej liečebnom režime. Do tretice bola hospitalizácia sťažovateľky zverejnená podobným spôsobom aj novinami „Sunday Mirror“. V ten istý deň manžel sťažovateľky potvrdil informáciu o jej hospitalizácii, a súčasne dôrazne protestoval proti medializácii jej prípadu, keďže svoju manželku označil za súkromnú osobu. 3. apríla 1995 informoval o hospitalizácii ešte ďalší denník, tentoraz „Daily Mail“, pričom ­takisto uverejnil fotku sťažovateľky, prechádzajúcu sa v areáli kliniky. Články a fotografie všetkých denníkov boli zverejnené bez vedomosti a súhlasu sťažovateľky.

Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na špeciálny britský výbor (PCC), ktorý je orgánom dohľadu nad tlačou, kvôli údajnému porušeniu platných pravidiel (Code of Practice) vzťahujúcich sa k súkromiu a aktivitám novinárov v nemocnici.

Vydavateľ novín News of the World však oponoval, že od narodenia bol sťažovateľ verejne známou osobou, viackrát sám podnecoval záujem médií o jeho rodinu, pozval novinárov istého médiá do nemocnice, v ktorom sa mu narodilo dieťa a nechával si za interview dok