Poskytovanie zdravotnej starostlivosti osobe s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony

Elementárne právne pravidlá týkajúce sa spôsobilosti na právne úkony jednotlivca nájdeme v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník"). Podľa § 26 Občianskeho zákonníka konajú za fyzické osoby, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony, ich zákonní zástupcovia. U maloletých osôb sú zákonnými zástupcami ich rodičia, keďže nemajú plnú spôsobilosť na právne úkony. Občiansky zákonník reflektuje tiež prípady fyzických osôb, ktorých súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým túto spôsobilosť na právne úkony obmedzil. Podľa § 27 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zákonným zástupcom takejto fyzickej osoby súdom ustanovený opatrovník. Aj keď Občiansky zákonník diferencuje v tomto smere medzi fyzickými osobami, ktoré majú spôsobilosť na právne úkony pozbavenú a tými, ktoré ju majú obmedzenú, v praxi je už táto diferenciácia nenáležitá. Od účinnosti zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "Civilný mimosporový poriadok"), totiž podtypom konania o spôsobilosti na právne úkony nie je konanie o pozbavení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, ale len obmedzenie, zmena obmedzenia a navrátenie spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony. Na druhej strane však musíme podotknúť, že procesnoprávne nepoužívanie slovného spojenia "pozbavenie spôsobilosti na právne úkony" ešte neznamená, žeby nedochádzalo v súdnej praxi k takému obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, ktoré by dosahovalo úrovne pozbavenia spôsobilosti na právne úkony dotknutej fyzickej osoby. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony má za cieľ chrániť záujmy nielen dotknutej fyzickej osoby, ale aj chrániť záujmy ostatných subjektov, ktoré sa s ňou môžu dostať do styku.

Rozsudky slovenských súdov obmedzujú spôsobilosť na právne úkony aj v tom smere, že dotyčná osoba nie je spôsobilá rozhodovať o akejkoľvek svojej zdravotnej starostlivosti. To znamená, že nie je napríklad oprávnená vy­jadriť informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti a samozrejme nemá právo ani odmietnuť dať informovaný súhlas. To v konkrétnostiach znamená praktickú komplikáciu poskytovania ambulantnej, a najmä ústavnej zdravotnej starostlivosti, a to aj v prípadoch neodkladnej zdravotnej starostlivosti. To však nemôže znamenať apriórne a paušálne odmietnutie akejkoľvek participácie takto dotknutej osoby na režime poskytovania zdravotnej starostlivosti.