Počiatky súdneho lekárstva na území Slovenska

Po zániku prvého štátu na našom území, Veľkej Moravy v roku 906-907, boli Slovania začlenení do Uhorského kráľovstva. Už králi prvej vládnucej dynastie uhorských Arpádovcov (1000-1301) vydávali zákony, ktoré obsahovali ustanovenia (zo súčasného pohľadu) rôznych odvetví práva, z prevažnej väčšiny však z práva trestného. Práve z týchto ustanovení je zrejmé, že museli existovať osoby, ktoré vyslovovali odborný názor, napr. o tom, či po napadnutí mečom osoba unikla živá a zdravá (lebo v tom prípade musel útočník zaplatiť odškodnenie vo výške zodpovedajúcej odškodneniu v prípade vraždy [1]), alebo či si žena prerušila alebo dala prerušiť tehotenstvo a pod. [2] Avšak odpovede na otázky o tom, kto a akým spôsobom tieto situácie posudzoval by boli diskutabilné. Možno ale predpokladať, že jedným z najstarších „znalcov“ využívajúcich poznatky o ľudskom tele boli babice. Každopádne však možno tvrdiť, že počiatky vývoja súdneho lekárstva sú staré ako počiatky vývoja práva samotného, akurát v najstarších dobách súdno-lekárske úsudky vyslovovali odborníci z iných odvetví, resp. lekári až vtedy, keď bol aj vývoj medicíny na takom stupni, že vedela poskytnúť odpovede na právne otázky. Samostatný odbor súdneho lekárstva sa teda sformoval vtedy, keď aj právo aj medicína dosiahli určitý stupeň vývoja, v ktorom vedeli byť jedno druhému nápomocné. Určitý stupeň vývoja zároveň musel dosiahnuť aj štát, ktorý mal záujem na riešení verejno-zdravotných a trestnoprávnych záležitostí. Samozrejme, z hľadiska svetových právnych dejín nastal tento fenomén skôr ako z hľadiska národných dejín. Napr. v Číne sa našli bambusové fragmenty s informáciami o pravidlách pre obhliadku zranení už okolo roku 220 pred Kristom; v starovekom Egypte sa napr. kategorizovali rôzne typy rán a fraktúr lebky, ktoré popisoval príslušný odborník; v Grécku klasického obdobia verejné autority využívali forenznú medicínu a posudkom lekárov prikladali vysokú vážnosť; v Rímskej ríši bolo napr. telo Júlia Caesara prehliadnuté lekárom Antistiom, ktorý konštatoval, že smrť (15. marec 44 pred Kristom) nastala vykrvácaním, pričom smrteľnou bola jediná z dvadsiatich troch bodných rán; prameň rímskeho práva Digesta, vydaný byzantským cisárom Justiniánom, chápal lekárov ako znalcov väčšmi ako svedkov; za vlády franského kráľa a stredovekého rímskeho cisára Karola Veľkého sa lekársky posudok vyžadoval v prípade zranenia, prerušenia tehotenstva, znásilnenia, incestu, vraždy novonarodeného dieťaťa matkou a samovraždy; dokonca pápež Inocent III. v 13. storočí ustanovil v určitých prípadoch povinnosť predvolať lekárov na súd. [3]

So súdno-znaleckou problematikou rozlišovania rán v dôsledku trestných činov sa možno stretnúť aj v Uhorsku v období 13. a 14. storočia, čiže opätovne možno na našom území vyvodzovať existenciu odborníkov z oblasti súdneho lekárstva, ktorí klasifikovali a posudzovali napr. rany smrteľné a také, čo nemohli spôsobiť smrť (zmienka z roku 1252), [4] ďalej rany nezmrzačujúce, zmrzačujúce, tržné, smrteľné (zmienka z roku 1271) [5], tiež smrteľné rany, ktoré sa ale podarilo za dlhší čas, hoci s ťažkosťami, vyliečiť ránhojičovi (zmienka z roku 1274) [6], či smrteľné poranenia, poranenia s krvácaním a poranenia bez krvácania (zmienka z roku 1329). [7] Povinnosť predvolať dvoch sudcov, ktorí museli posúdiť rany v súboji, [8] bola zakotvená v partikulárnom práve spišských Sasov (1370). [9]

Z nadchádzajúceho obdobia možno spomenúť snáď „najznámejšiu obhliadku tela“ zosnulého uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, ktorý ušiel z bojiska v bitke pri Moháči (1526) po tom, čo bola jeho armáda porazená dvojnásobne väčšou armádou tureckého sultána Süleymana I. Pri prechode cez potok Cselle kráľ padol z koňa, a ako príčina smrti bolo stanovené utopenie. Po jeho smrti Turci okupovali Uhorsko 150 rokov a na trón až do rozpadu monarchie (1918) nastúpili Habsburgovci, čiže ide o jeden z najvýznamnejších okamihov v našich národných dejinách. Výjav „Objavenie tela kráľa Ľudovíta,“ s osobami skláňajúcimi sa nad jeho mŕtvym telom, (Bertalan Székely, 1860) je zobrazený na plátne a umiestnený v Maďarskej národnej galérii v Budapešti.

Vzhľadom na to, že kodifikácie jednotlivých odvetví práva ešte neexistovali, zákony boli medzerovité a koexistovali spolu s právnou obyčajou (pravidlo správania sa, ktoré smerovalo k dosiahnutiu spravodlivosti a bolo zaužívané v spoločnosti), na lokálnej úrovni sa za účelom dosiah