Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Ochrana života a zdravia ako ústavné princípy

Dátum: Rubrika: Právo

Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.

Chcem prístup zdarma

Máte už predplatné? Prihláste sa.

Štandardnou súčasťou ústavného systému demokratického štátu bývajú aj ústavné princípy. Ich význam pritom nie je len teoretický, ale majú svoje veľké opodstatnenie aj v rámci rozhodovacej súdnej činnosti. V tomto príspevku sa bližšie pozrieme na ústavné princípy ochrany života a zdravia v slovenských ústavnoprávnych podmienkach a súčasne predostrieme menšiu komparáciu s inými európskymi štátmi. Predostrieme aj menší koncepčný náhľad do slovenskej ústavnej aplikačnej praxe v danej oblasti.

Každý štát je založený na určitých hodnotách. Demokratické štáty zvyknú mať svoje elementárne hodnoty vyjadrené v základných právnych predpisoch, medzi ktoré patrí dominantne ústava. To však neznamená, že všetky základné právne hodnoty musia byť explicitne vyjadrené v ústavnom texte. Existuje celý rad hodnôt, ktoré nebývajú výslovne zakotvené v ústavných predpisoch, no napriek tomu sú uznávané ako princípy, na ktorých je štát budovaný. Ich existenciu potvrdzujú orgány aplikujúce ústavu (spravidla ústavné súdy) a bývajú označované ako princípy konštitucionalizmu (ústavné princípy). Zaraďujeme medzi ne napríklad princíp demokracie, úcty k ľudským a občianskym právam a slobodám, princíp materiálneho právneho štátu a pod.
1)
Ústavné princípy teda predstavujú právne pravidlá, ktoré určujú základné mocenské pomery v štáte, jeho organizáciu, fungovanie, ako aj vzťah štátu k jednotlivcovi a predstavujú tzv. ústavu v materiálnom zmysle slova, teda ústavu, ktorej hranice nie sú dané len textom ústavy.
2)
V dnešných moderných ústavách je však význam týchto ústavných hodnôt a princípov natoľko výrazný, že bývajú často už aj priamo formulované do ústavných textov.
Katalógy ľudských práv a základných slobôd, ktoré bývajú častou súčasťou moderných ústav a ústavných zákonov, sú práve vyjadrením vzťahu štátu a jednotlivca. Štát garantuje fyzickým a právnickým osobám určité konkrétne práva a zaväzuje sa ich dôsledne, a najmä prakticky chrániť. Nemá teda ísť len o deklaratórne vyjadrenie určitej hodnoty, ale o reálne napĺňanie tejto hodnoty v bežných medziľudských vzťahoch regulovaných právnym poriadkom. Najvýznamnejším právom fyzickej osoby, ktoré garantuje štát prostredníctvom svojich ústavných právnych noriem, je právo na život a zdravie, resp. právo na ochranu života a zdravia jednotlivca. Aj v iných normatívnych systémoch než právo (napr. v oblasti morálky, etiky, náboženstva) sú ľudský život a ľudské zdravie postavené na piedestál najvýznamnejších ľudských hodnôt, a preto neprekvapuje, že aj právo reflektuje život a zdravie ako najelementárnejšie právom chránené hodnoty a súčasne aj ústavné princípy.
Zo sémantického hľadiska by sme mali upozorniť, že slovné spojenie
právo na život
a
právo na ochranu života
nie je stopercentne identické. Právo na ochranu života totiž viac implikuje povinnosť určitej aktivity, teda aktívnej ochrany života jednotlivca, a to predovšetkým zo strany štátu. Jednou z hlavných funkcií štátu je totiž zachovávanie bezpečnosti obyvateľstva žijúceho na jeho území. Medzi odbornou verejnosťou sa však medzi týmito slovnými spojeniami zásadne nerozlišuje a aj prvému výrazu sa prikladá význam zahrnujúci aj povinnosť ochrany života jednotlivca. Vo všeobecnosti platí, že život jednotlivca môže byť ohrozený inými jednotlivcami, ale nebezpečenstvo môže existovať aj zo strany štátu (zvlášť štátu totalitného).
Princípy ochrany života a zdravia majú svoje praktické vyjadrenia vo verejnoprávnych, ako aj v súkromnoprávnych odvetviach. Príkladom verejnoprávneho presahu je trestné právo a sankcionovanie trestných činov proti životu a zdraviu, príkladom súkromnoprávnej reflexie sledovaných ústavných princípov je typicky občianske právo a inštitút ochrany osobnosti, náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Nespochybňujeme však, že hodnota ľudského života a zdravia je chránená aj ďalšími právnymi odvetviami, napríklad aj správnym právom, alebo ešte konkrétnejšie, právom životného prostredia.
Princíp ochrany života a zdravia vo vybraných európskych ústavách
Ochrana ľudského života a zdravia sú univerzálnymi európskymi právnymi hodnotami. Na ilustráciu tejto skutočnosti sme sa zamerali na
V ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len "Ústava SR") nájdeme právo na život vyjadrené explicitne v čl. 15 ods. 1. Uvedené ustanovenie stručne konštatuje, že každý má právo na život a tiež to, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. V čl. 15 ods. 2 Ústavy SR ďalej nájdeme normatívnu vetu, podľa ktorej nikto nesmie byť pozbavený života, čoho logickým dôsledkom je explicitný zákaz trestu smrti v treťom odseku spomenutého článku. Normatívnou, tzv. únikovou negáciou popísaných právnych pravidiel je čl. 15 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nie je porušením práv pozbavenie života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Nesporným príkladom môže byť nutná obrana jednotlivca.
Právo na ochranu zdravia je v Ústave SR zreteľne vyjadrené v čl. 40. Tento článok súčasne normuje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky z titulu zdravotného poistenia, a za splnenia zákonných podmienok. Je treba mať na pamäti, že imanentná ochrana hodnoty života a zdravia je prítomná aj v iných článkoch Ústavy SR. Príkladom môže byť čl. 16 ods. 1 Ústavy SR (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia) alebo čl. 19 ods. 1 a 2 (ochrana ľudskej dôstojnosti alebo ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) atď.
V susednej a legislatívne blízkej Českej republike (ďalej len "ČR") nenájdeme v Ústave ČR (Ústavní zákon č. 1/1993 Sb.) žiadnu explicitnú zmienku ohľadom ochrany života a zdravia. Je to dané inou štrukturálnou koncepciou ústavného systému, označovaného u našich západných susedov ako ústavný poriadok. Súčasťou ústavného poriadku ČR je aj Listina základních práv a svobod, ktorá je českým ekvivalentom slovenskej Listiny základných práv a slobôdz čias českej a sloven­skej federácie a majúca formu ústavného zákona.
3)
Článok 6 je preto až na drobnú výnimku ekvivalentom čl. 15 Ústavy SR. Spomínaným drobným rozdielom je zmienka o garantovaní práva brániť svoj život alebo život iného človeka aj so zbraňou za splnenia zákonných podmienok. Právo na ochranu zdravia v ČR nájdeme explicitne vyjadrené len v Listine základních práv a svobod, a to konkrétne v čl. 31, ktorý je v porovnaní so slovenským čl. 40 Ústavy SR úplne identický.
Právo na život je v nemeckej ústave (
Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland
z roku 1949) výslovne garantované v čl. 2 ods. 2. Podľa neho má každý právo na život a telesnú nedotknuteľnosť. Do týchto práv však možno zasiahnuť na základe zákona. Právo na ochranu zdravia nemecká ústava vyslovene neupravuje, aj keď toto právo je nespochybniteľne chránené už na úrovni ústavného súdnictva. Explicitne vyjadrené právo na telesnú nedotknuteľnosť je navyše veľmi úzko späté aj s ochranou ľudského zdravia. Aj napriek skutočnosti, že normatívny text nemeckej
V poľskej ústave (
Konstytucja Rze­czypospolitej Polskiej
z roku 1997) je každému človeku garantovaná ochrana jeho ľudského života v čl. 38 a ochrana ľudského zdravia je výslovne každému zaručená podľa čl. 68 ods. 1 poľskej


Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály