Obhajoba poskytovateľa zdravotnej starostlivosti voči Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - 3. časť: Rozbor rozsudku Najvyššieho súdu SR

Rozsudok NS SR č. k. 1 Sžso 52/2014 z 11. 12. 2015 ponúka viacero odpovedí na otázky, ktoré sú teóriou označené za problematické, ktoré v tomto článku rozoberieme. Článok je zaradený do tohto seriálu aj preto, že analyzovaným je konanie, kde v pozícii žalovaného bol práve Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“).

Mýtus č. 1 – Vedenie zdravotnej dokumentácie nie je v kontrolnej právomoci ÚDZS

Veľmi často sa v praxi možno stretnúť s argumentáciou, že ÚDSZ nemá právo preskúmavať a posudzovať vedenie zdravotnej dokumentácie. Tento mýtus, ktorým sa bránia poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a osvojili si ho vo svojej rozhodovacej činnosti aj niektoré pobočky ÚDSZ, je založený na tom, že jedinou úlohou úradu je preverovanie postupu z hľadiska lege artis. Kompetenciu kontrolovať vedenie zdravotnej dokumentácie má, podľa § 81 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), orgán príslušný na vydanie povolenia, ktorým je v zmysle § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. Ministerstvo zdravotníctva SR alebo príslušný samosprávny kraj. Zo strany pacientov a ich právnych zástupcov je logicky poukazované na fakt, že jediným dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého je možné spätne rekonštruovať dej, je práve zdravotná dokumentácia a zápisy v nej urobené.

NS SR v analyzovanom rozhodnutí konštatuje, že vedenie zdravotnej dokumentácie je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti (bod 37). Súd citoval a stotožnil sa so závermi prvostupňového orgánu, ktoré bolo súdom taktiež preskúmavané a uviedol (cit.): „Prvostupňový správny orgán jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb zistil, že v zdravotnej dokumentácii pacientky vedenej účastníkom konania nasledujú záznamy s dátumom 2.12.2011 a 5.12.2011. Zdravotné záznamy z endokrinologickej ambulancie účastníka konania z uvedených dátumov boli doručené úradu aj od pacientky, pričom tieto sa nezhodujú so záznamami, ktoré boli predložené úradu účastníkom konania. V zdravotnej dokumentácii doručenej úradu od pacientky chýbajú niektoré údaje; 2.12.2011 nie je zaznamenané odporučenie kontrolného vyšetrenia tyreoidálnej funkcie o 2 mesiace (teda ešte počas gravidity), 5.12.2011 nie je uvedený zápis o palpačnom vyšetrení štítnej žľazy. ...“ [1] Najvyšší súd teda jednoznačne potvrdil povinnosť ÚDZS posudzovať správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti aj v kontexte s vedením zdravotnej dokumentácie, a teda nemožnosť izolácie vedenia zdravotnej dokumentácie od posudzovania postupu lege artis.

Uvedené tvrdenie podporuje aj rozhodovacia činnosť ÚDSZ. Pri pohľade do kazuistík ÚDZS z roku 2005, konkrétne na prípad „Aj skúsený pôrodník by mal pri vzniku komplikácií privolať k výkonu ďalšieho odborníka. Komplikácie je povinný zaznamenať do zdravotnej dokumentácie.“ ÚDZS v časti Zhrnutie úradu – Pochybenie v konaní poskytovateľa zdravotnej starostlivosti konštatoval (cit.): „Nedostatočné vedenie zdravotnej dokumentácie: nebol zaznamenaný rozsah poranenia, čím boli uvedení do omylu aj ďalší zdravotnícki pracovníci na oddelení šestonede