Nedostatok lekárov v SR – existuje riešenie pri aktuálnom nastavení zdravotníctva?

Masmediálne výstupy

Z navrhovaných riešení, ktoré sa objavujú v masmédiách, by mohli stáť za zmienku asi len tri, ktoré sú ako-tak konkrétne a aspoň čiastočne sa dotýkajú nastoleného problému:

• zvýšenie počtu medikov prijatých na lekárske fakulty v SR (návrhy strany Smer-SD),
• dodatočné spoplatnenie štúdia pre lekárov, ktorí neodpracujú v SR aspoň 5 rokov (návrhy strany SAS), [1]
• zabezpečenie motivujúceho prostredia a dobrých pracovných podmienok. [2]

V odporúčaniach o potrebe zvýšiť kvalitu vysokoškolského štúdia na lekárskych fakultách nevidíme žiadnu kauzalitu; skôr by sa dalo z hľadiska akejsi logiky uvažovať opačne – ak sa zníži úroveň výučby na lekárskych fakultách v SR, tak našich absolventov v zahraničí nebudú chcieť. Pritom sa nie ojedinele prezentuje názor, že z hľadiska odbornosti sme na tom na Slovensku lepšie. Lekári aj sestry; z hľadiska praxe slovenské školy naučia viac. [3] Myslíme si, že ďalšie rôzne krajné riešenia, niekedy až totalitného charakteru, nie je potrebné bližšie rozoberať.

Na prvý pohľad sa zdá, že bod 1 má určité rácio, avšak ako vyplýva aj z článkov v printových či webových médiách, zvýšenie počtu prijatých medikov len zvýši počet tých, ktorí odídu do zahraničia. A tiež platí, hoci to pri vyrovnanej úrovni uchádzačov o štúdium nemusí znamenať nič závažné, že „latka sa zníži“. Bod 2 naráža na politické i ústavné mantinely, čo obsahujú aj uvedené články a najmä, už dnes množstvo občanov SR študuje na českých lekárskych (aj iných) fakultách. Takže, či už selektívne alebo plošné spoplatnenie vysokoškolského štúdia by celý problém mohlo ešte prehĺbiť tak, že do zahraničia by vo zvýšenej miere odchádzali už absolventi gymnázií a stredných škôl. Pritom práve na lekárskych fakultách v ČR je až tretina študentov zo Slovenska. [4] K bodu 3 sa dá dodať, že motivujúce a dobré pracovné prostredie je určite predpokladom pokojného a kvalitného vykonávania tak náročnej práce, ako je poskytovanie zdravotnej starostlivosti. No považujeme za diskutabilné, či mladého absolventa lekárskej fakulty by mal až tak veľmi demotivovať zlý materiálny stav nemocníc (a čo majú hovoriť lekári v poľných nemocniciach?) alebo nesprávny prístup vlády k zdravotníctvu. Medicína je v prvom rade umenie skĺbené s vedou a s pomocou ľuďom, ktoré vychádza z hlavy a rúk lekára (sestry, fyzioterapeuta...); mimochodom výška mzdy sa uvádza až ako piaty najčastejší dôvod odchodu. [5]. No keď už spomíname výšku mzdy a prístup vlády, nemožno zabudnúť na uznesenie vlády SR č. 421/2011 Z. z. k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, na uloženie pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom.

Podľa nášho názoru, prirodzene s istou dávkou hyperboly, najpodstatnejším dôvodom nedostatku lekárskeho (i ďalšieho zdravotníckeho) personálu v ambulantnom i nemocničnom sektore je to, čo aj bude predmetom nasledujúceho textu – že množstvo absolventov lekárskych fakúlt má v SR dosť výrazný problém sa vôbec zamestnať.

Základné východiská

Keďže predchádzajúce tvrdenie sa môže javiť ako nenáležité, začneme tým, že ho najprv budeme konfrontovať s ďalšími verejne dostupnými a zvyčajne aj propagovanými názormi. O ekonomike v zdravotníctve a personalistike nemocníc sa dozvedáme: „V mnohých štátnych nemocniciach je priestor na znižovanie personálnych nákladov, ktoré tvoria väčšinu nákladov nemocnice.“ [6]. Taktiež sa dočítame: „Nemocnice pod vyššími územnými celkami (VÚC) sa zadlžujú rovnako výrazne ako tie štátne.“ [7]. Ďalej by sme uviedli ďalšie zverejnené skutočnosti: „Počas Radičovej vlády prišlo k plošnej redukcii lôžok. Tejto sa ujala štátna VšZP, ktorá má vzhľadom na veľkosť svojho kmeňa ako jediná zdravotná poisťovňa možnosť významne ovplyvňovať sieť tým, že sa rozhodne poskytovateľa nezazmluvniť. V roku 2010 tak nezazmluvnila asi 3000 lôžok a 150 oddelení. Toto nezazmluvnenie znamenalo vo väčšine prípadov zrušenie týchto lôžok, resp. oddelení.“ [8]. A treba povedať, že tento ekonomický tlak (z hľadiska zabezpečenia dostupnosti zdravotnej starostlivosti do budúcnosti dosť iracionálny) stále trvá aj zo strany zriaďovateľov či majiteľov nemocníc.

Dá sa teda konštatovať: „Nedostatok lekárov je zložitý a komplexný problém, ktorý sa nedá vyriešiť len nejakým opatrením. V regiónoch je dopyt po anestéziológoch, pediatroch, gynekológoch, urológoch, neurológoch, klinických onkológoch, nefrológoch, chirurgoch, imunoalergológoch či ortopédoch a ďalších.“ [9] No je zaujímavé, že pri 15-ročnom masívnom znižovaní tzv. personálnych nákladov, pri masívnej redukcii lôžok, oddelení, dokonca nemocníc, sa dnes niekto čuduje, že tých internistov, chirurgov, anestéziológov, pediatrov, no jednoznačne aj všeobecných lekárov, nemal a ani nemá kto vychovať. A považujeme za vyslovene naivné sa domnievať, že absolventi lekárskych fakúlt dokážu v dohľadnom čase v dostatočnom počte nahradiť rýchle rastúci deficit lekárov špecialistov v ambulantnej sfére, ako sa dúfa nielen v novinových príspevkoch; nevraviac o predkatastrofickej situácii u lekárov všeobecných. [10] Aj preto, že možnosti vzdelávania v špecializácii sú dnes po uvedených redukciách a transformáciách nemocníc zásadným spôsobom obmedzené.

Zdá sa však, že aj najvyššie štátne orgány SR majú predstavu, že absolventa lekárskej fakulty možno rovno „posadiť“ do všeobecnej alebo špecializovanej ambulancie, že stačí vyriešiť počty – to však ani zďaleka nemôže stačiť. [11]

V súčasnosti sa v rôznych ekonomických think-tankoch, no i v nemálo zdravotníckych zariadeniach (ktoré fungujú za účelom dosiahnutia zisku) presadzujú „ekonomické“ hľadiská, teda aj také, že lekára, sestru či iného zdravotníckeho pracovníka môžno vymeniť „kus za kus“, ako pri výrobnej linke. Považujeme ich za iracionálne. Je zrejmé, že takéto zariadenia si svoj zdravotnícky personál zvyčajne nevychovávajú, obstarávajú si ho práve z tých „neefektívnych“ štátnych nemocníc alebo nemocníc VÚC. [12]

Prirodzene, aj do ambulantných zdravotníckych zariadení (ktoré fungujú za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti) musí prísť lekár, ktorý si to v nejakej nemocnici odpracuje, odcirkuluje, odslúži, získa skúsenosti, prax a následne vykoná špecializačnú skúšku [zvyčajne aspoň 5 rokov, hoci nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností (ďalej len „nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z.“), v prílohe č. 3 bod A. písm. a) až c) uvádza niekedy až absurdne krátke vzdelávanie – napr. anestéziológia a intenzívna medicína − 3 roky; ak vezmeme do úvahy aj to, že už nefunguje dvojstupňový systém špecializačného vzdelávania, tak časovo to v podstate zodpovedá len atestácii I. stupňa ako v minulosti].

Ak chceme riešiť nedostatok lekárov (či sestier) v ambulantnom i lôžkovom segmente zdravotnej starostlivosti, musíme sa v prvom rade zaoberať procesom, ako z absolventov lekárskych fakúlt vychovať lekárov so špecializáciou, a to v dostatočnom počte a v pomerne krátkom čase. Inak zánik ďalších oddelení, nemocníc a mnohých ambulancií bude samovoľne a nezadržateľne pokračovať.