Kde nájsť peniaze na platy zdravotníkov?

Podhodnotené ceny výkonov a ich nedostatočná úhrada

Slovenské zdravotníctvo dlhodobo bojuje s nedostatkom peňazí. Napriek tomu, že výdavky naň z roka na rok rastú, príjmy buď stagnujú alebo sú relatívne menšie, pretože často nedochádza ani k ich valorizácii tak, aby boli vyrovnané aspoň inflačné straty. Ceny výkonov a prác v zdravotníctve nezohľadňujú ich reálnu trhovú hodnotu. Zdravotnícke zariadenia sa často stávajú rukojemníkmi poisťovní, ktoré si objednajú na isté časové obdobie určitý počet výkonov za určitú cenu. Ak zdravotnícke zariadenie tento objem prekročí, poisťovňa mu nezaplatí vôbec alebo v lepšom prípade len zlomok dohodnutej plnej ceny výkonu.

Neefektívny manažment pacienta

Obrovské finančné prostriedky unikajú vykonávaním duplicitných a často zbytočných vyšetrení, a to nielen v ambulantnej, ale i nemocničnej praxi. Nie sú zriedkavosťou prípady, keď je pacient prijatý do nemocnice z ambulancie alebo preložený z inej nemocnice a po prijatí sa mu robia znova navlas tie isté vyšetrenia namiesto toho, aby si nemocnica výsledky vyžiadala. A poisťovňa ich bez mihnutia oka zaplatí poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti aj laboratóriu. Ale platí to aj v ambulantnej praxi. Ak pacient príde na vyšetrenie bez výsledkov laboratórnych, či iných, z jeho zdravotného stavu vyplývajúcich potrebných vyšetrení, nie každý lekár sa zaujíma o to, kedy a čo mal pacient už v minulosti vyšetrené. Nie každý odosielajúci lekár vie, čo je jeho povinnosť, a síce, že na odborné vyšetrenie má poslať pacienta pripraveného, aspoň so základnými laboratórnymi vyšetreniami. Prečo nie je možné vyšetrenia imobilného pacienta riadiť tak, aby za deň absolvoval návštevu aspoň u dvoch odborníkov na tej istej chodbe zdravotníckeho zariadenia? Samozrejme, nie vždy sa to dá, ale prípadov z praxe, kedy to je možné, je neúrekom.

O šetrenie zdrojov je malý záujem

V trojuholníku poisťovňa – pacient – poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nefungujú vzťahy tak, ako by mali. Keby fungovali, na šetrení zdrojov by mali záujem všetci. V súčasnom slovenskom zdravotníctve je však situácia taká, že rezervy v šetrení majú všetci.

Pacient má záujem iba na šetrení zdrojov, ktoré idú priamo z jeho peňaženky, teda na liekoch a doplatkoch za vyšetrenia. Šetriť ostatné zdroje ho nezaujíma, práve naopak. Z verejných zdrojov chce čerpať čo najviac, bez ohľadu na to, koľko do nich prispieva. Časté sú skúsenosti z praxe, kedy práve tí, ktorí do systému neprispievajú, sa dožadujú neindikovaných alebo duplicitných vyšetrení. Tretím článkom v systéme sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Tí sa veľmi často správajú neekonomicky [1].

Hoci na šetrení zdrojov by mali mať najväčší záujem poisťovne, nie je tomu vždy tak. Obmedziť duplicitné vyšetrenia, resp. neefektívne predpisovanie liekov môžu reštrikčnými opatreniami práve poisťovne. Tie síce občas vykonávajú kontroly efektívnosti predpisovania liekov a udeľujú poskytovateľom aj vysoké pokuty, ale túto ich činnosť nemožno hodnotiť ako systémové šetrenie zdrojov. Rovnako tak systémovým šetrením nie