Je (každý) pacient spotrebiteľom?

V prípade právnych názorov je zjavné, že oveľa citlivejšie chápu vzťah medzi lekárom (poskytovateľom) a pacientom (klientom, spotrebiteľom), ktorý nemožno úplne zjednodušiť len na dodávateľsko-spotrebiteľský vzťah, a že v tomto vzťahu sú neopomenuteľné aj také inštitúty, ako sú ľudské práva, ochrana osobnosti, a pod. Avšak zdá sa, že aj v právnych názoroch je častejšie preferovaný postoj, že v danom vzťahu ide o klasický občianskoprávny (súkromno­právny) vzťah. [2]

Lekárska odborná verejnosť sa s takýmito postojmi zatiaľ nie príliš stotožňuje a stále sú viac preferované názory, ako „pacient nie je a ani nemôže byť spotrebiteľom“.Na to, že aj tieto názory majú svoju legitimitu a opodstatnenosť, poukazuje aj uznesenie vlády SR č. 752 uvedené v Zbierke zákonov SR pod č. 421/2011 Z. z., ktorým vláda SR schválila návrh na vyhlásenie núdzového stavu a na uloženie pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom. (Nie je obvyklé, aby sa v prípade problémov v občianskoprávnych, dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahoch vyhlasoval núdzový stav.) Avšak názory, ktoré označujú pacienta za klienta či spotrebiteľa, sa začínajú prezentovať už aj na medicínskych fórach. [3]

Je teda pacient klientom či spotrebiteľom? Kým začneme riešiť túto otázku, najprv treba upresniť, že v tomto príspevku do istej miery splývajú pojmy lekár a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“), hoci z právneho hľadiska, ak teda lekár nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, to nie je správne; lekár je zvyčajne zamestnancom poskytovateľa a je poverený (v mene poskytovateľa) poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientom v rámci svojej odbornej spôsobilosti. Toto „splývanie“ lekára a poskytovateľa vyplýva nielen z historického kontextu, ale je prítomné aj v dnešnom vnímaní ľudí. Je to najmä preto, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dochádza k veľmi osobnému až dôvernému vzťahu (avšak nie k priamemu právnemu vzťahu) medzi pacientom a lekárom, a taktiež priama osobná – odborná aj etická – zodpovednosť lekára je značná. Právna konštrukcia poskytovateľa má, samozrejme, svoje opodstatnenie. Nie je predstaviteľné, aby pacient pri dnešnom rozsahu a komplexnosti zdravotnej starostlivosti musel vstupovať do samostatných dvojstranných (právnych) vzťahov so všetkými lekármi (a inými zdravotníckymi pracovníkmi), ktorí mu budú napr. v nemocnici poskytovať jednotlivé zdravotnícke výkony; a je pritom nepodstatné, či uvažujeme o vzťahoch verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej povahy.

Právna konštrukcia poskytovateľa naberá na dôležitosti práve v prostredí, kde sa presadzuje tendencia posúvať poskytovanie zdravotnej starostlivosti:

1. z povahy verejnoprávnej, ke­dy poskytovateľ – zdravotnícke zariadenie je v pozícii správneho orgánu, teda ako právnická alebo fyzická osoba, ktorej zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy; takže nie je rovné, ale nadradené – autoritatívne postavenie správneho orgánu voči účastníkovi (pacientovi) pri verejnoprávnych vzťahoch v prospech
2. súkromnoprávnych vzťahov, keď poskytovateľ je považovaný za subjekt súkromného práva a z toho vyplýva aj rovné postavenie oboch strán vzťahu (poskytovateľ – pacient), až do sféry
3. dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov s faktickou preferenciou práv spotrebite­ľa (pacienta).

Dávam do pozornosti najprv pojem klient – jedným z jeho pôvodných významov je chránenec. [4, s. 416] Právne úpravy poznajú viaceré druhy klientov – klientov právnych služieb, sociálnych služieb, finančných služieb, a pod. Ak pre ilustráciu budeme vychádzať zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v z. n. p. (ďalej len „zákon o advokácii“), v zmysle tohto zákona advokát ako poskytovateľ právnych služieb ochraňuje práva a záujmy svojich klientov. Na tomto príklade možno pozorovať, že v prípade klienta ide o osobu, ktorá potrebuje, žiada určitú ochranu či starostlivosť, a to právnu, sociálnu alebo napr. aj zdravotnú. Myslím, že nie je žiaden dôvod odmietnuť výrok, že „pacient je klientom“. Práve naopak – v rámci celej množiny klientov – chránencov, existuje istá podmnožina klientov, ktorí vyžadujú ochranu a starostlivosť v prípade zdravotných udalostí, a títo klienti sa nazývajú osobitným názvom – pacienti – teda z latinčiny trpiaci, ale aj trpezliví. [4, s. 442]

Teraz si však položme dôležitejšiu otázku: „Je pacient (trpiaci) naozaj spotrebiteľom (konzumentom)?“ Myslím, že odpoveď až taká jednoznačná nie je. Ak vezmeme do úvahy právnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, je to zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v z. n. p. (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), a najmä § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Právna úprava (vo vzťahu k predmetu tohto príspevku) pod spotrebiteľom rozumie fyzickú osobu,

1. ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre osobnú potrebu [§ 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa],
2. ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka).

Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka); spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby – vtedy môže byť označený aj ako predajca. Aspotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú osoba u