HISTORICKÝ VÝVOJ SLOVENSKÉHO ZDRAVOTNÉHO SYSTÉMU

 

Prvá svetová vojna viedla v roku 1918 k rozpadu monarchie a vzniku Československej republiky. Východná, pôvodne uhorská časť krajiny (Slovensko a Podkarpatská Rus), bola zaostalejšia než západná časť novej republiky. Horšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti, nedostatok zdravotníckych pracovníkov, chýbajúca osveta, nízky hygienický štandard a vysoká incidencia infekčných ochorení predstavovali výzvu pre tvorcov zdravotnej politiky.

Nová republika prebrala poistný systém z čias monarchie. Významný medzník v jeho vývoji predstavovala polovica dvadsiatych rokov. Zákon o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, doplnený o rok neskôr zákonom o nemocenskom poistení verejných zamestnancov, predstavujú základný pilier československého sociálneho poistenia. Tento systém pretrval bez výraznejších zmien až do komunistického prevratu v roku 1948.

Zdravotné poisťovne boli samosprávne inštitúcie. V ich orgánoch boli zástupcovia poistencov a ich zamestnávateľov, ktorí rozhodovali o stanovách, výške poistného či o podmienkach zmluvných vzťahov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Niektoré z ich rozhodnutí podliehali dodatočnému schváleniu Ústrednou sociálnou poisťovňou, zodpovednou za riadenie a koordináciu sústavy nemocenského, invalidného a starobného poistenia.

Poistné sa pohybovalo medzi 5 a 6 % priemernej mzdy. Robotnícke poistenie bolo rozdelené do desiatich tried podľa výšky príjmu poistenca. Poistenec a jeho rodinní príslušníci mali nárok na bezplatné ambulantné a nemocničné ošetrenie a lieky. Nemocenské dávky vo výške 60 % priemernej mzdy mohol poistenec poberať 52 týždňov. V rozsahu plnenia sa poisťovne medzi sebou odlišovali.

Československo sa po skončení druhej svetovej vojny dostalo pod silný ekonomický a politický vplyv Sovietskeho zväzu. Preberanie sovietskych vzorov sa nevyhlo ani organizácii zdravotníctva a poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Všetky typy poistenia boli v roku 1948 zákonom o národnom poistení zjednotené do jedného, vykonávaného Ústrednou národnou poisťovňou. Dozor nad národným poistením vykonávalo ministerstvo sociálnej starostlivosti v spolupráci s ministerstvami zdravotníctva a financií. Nemocenské a zdravotné dávky boli upravené Liečebným poriadkom, ktorý vydávala Ústredná národná poisťovňa (Szalay et al., 2011).

Prijatím zákona o prebudovaní národného poistenia spolu so zákonom o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti sa pokračovalo v zavádzaní sovietskeho modelu zdravotníctva. Zdravotná starostlivosť prestala mať charakter plnenia vecných dávok nemocenského poistenia. Nariadením ministra zdravotníctva vznikli okresné a krajské ústavy národného zdravia, ktoré združovali okresné, resp. krajské zdravotnícke zariadenia. Ústavy národného zdravia patrili organizačne pod národné výbory, teda orgány vykonávajúce verejnú správu. Riaditeľmi ústavov mohli byť iba lekári.

Poskytovanie ambulantnej a ústavnej starostlivosti sa sústredilo do okresných (resp. krajských) nemocníc so zdravotným strediskom. V prípade, ak v niektorom okrese nebola nemocnica, vzniklo tam okresné zdravotné stredisko napojené na určenú nemocnicu v inom okrese. V roku 1952 sa podľa sovietskeho vzoru začali budovať zariadenia hygienicko-epidemiologickej služby.

Prioritou v oblasti zdravotnej sta­rostlivosti bolo zlepšenie zdravotného stavu populácie. Úspech preventívnych opatrení v období 50. a 60. rokov možno pripísať intenzívnej osvete a podpore vzdelávania, ako aj prísnejšej organizácii štátu a spoločnosti. V liečebnej starostlivosti dominoval boj s infekčnými ochoreniami, najmä s tuberkulózou.

V roku 1966 sa zavŕšil proces socialistickej premeny zdravotného systému zákonom o starostlivosti o zdravie ľudu. Systém zdravotnej starostlivosti sa stal plne integrovaným a financovaným zo štátneho rozpočtu na základe socialistického plánovania. Zdravotnícke zariadenia a hygienické stanice boli zjednotené do hierarchickej štruktúry okresných, krajských a národných ústavov národného zdravia. Štát prebral plnú zodpovednosť za financovanie, riadenie a poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zákonom tiež garantoval všetkým občanom bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

V roku 1968 došlo k zmene štátoprávneho usporiadania a Československo sa stalo federatívnym štátom, zloženým z dvoch socialistických republík: českej a slovenskej. V rámci úpravy správnych kompetencií vzniklo slovenské ministerstvo zdravotníctva, ktoré prebralo zodpovednosť za plánovanie a riadenie slovenského zdravotníctva.

Zotrvačnosť plánovanej ekonomiky viedla k nesprávnym rozhodnutiam o alokácii zdrojov v zdravotníctve. Zdravotný systém sa nedokázal dobre vysporadúvať s ras­túcou incidenciou civilizačných ochorení, ktoré so sebou zákonite prinieslo zlepšenie životnej úrovne, zvýšenie hygienického štandardu a úspešný boj proti infekčným ochoreniam v prvých desaťročiach po druhe