Efektívne odškodnenie pacienta pri pochybení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

Úlohou Úradu je zisťovať a kontrolovať, či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne. V prípade, ak správne poskytnutá nebola, môže Úrad uložiť poskytovateľovi sankcie, ukladať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladať povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov [2].

Podnetom na začatie dohľadu je žiadosť o prešetrenie postupu poskytovateľa. Môže ho podať pacient, jeho rodinný príslušník alebo aj iná osoba. Nemožno vylúčiť ani to, že podnet podá sám za seba priamo poskytovateľ v rámci proaktívnej obrany voči domnelým nárokom z tvrdeného pochybenia. S výnimkou samooznámenia poskytovateľa, podávateľ podnetu nemá postavenie účastníka konania, takže o výsledku vybavenia podnetu nemusí byť dokonca ani informovaný. Taktiež nie je stanovená žiadna lehota na vybavenie podnetu [3].

Dohľad vykonávajú zamestnanci Úradu a prizvané osoby na základe písomného poverenia Úradu. Prizvanými osobami sú spravidla konzultanti Úradu – zdravotnícki pracovníci, s ktorými Úrad uzatvoril zmluvu o poskytovaní odborných poradenských služieb. Konzultanti nemusia byť zapísaní do zoznamu znalcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR, výber konzultantov je na rozhodnutí Úradu [4]. Niektorí konzultanti sú súčasne aj súdnymi znalcami, čo v prípade požiadavky, aby podali znalecký posudok v prípade, v ktorom figurovali ako konzultanti Úradu zakladá predpojatosť vo vzťahu k veci.

Dohľad vykonaný Úradom má dva možné výsledky:

• Úrad skonštatuje, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne. V takomto prípade sa vec pre poskytovateľa vo vzťahu k Úradu uzavrie, keďže osoba, ktorá podnet podala, sa proti takémuto rozhodnutiu nemôže odvolať, ani ho inak napadnúť [5].
• Úrad skonštatuje, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, čo znamená, že poskytovateľ spáchal správny delikt. V takomto prípade Úrad obvykle začne správne konanie, v ktorom rozhoduje o uložení sankcie [6].

Podozrenie zo spáchania trestného činu proti životu a zdraviu je Úrad povinný oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Tie však nie sú viazané zisteniami ani rozhodnutím Úradu. To je celkom pochopiteľné, keďže podkladom na výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a na výkon kontroly správneho poskytovania zdravotnej starostlivosti je len zdravotná dokumentácia [7]. V trestnom konaní by však takéto obmedzenie podkladov nebolo v súlade s jednou z jeho základných zásad – zásadou zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Možno preto konštatovať, že akceptovať závery Úradu o tom, či došlo alebo nedošlo ku správnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti, je v trestnom konaní neprijateľné bez ďalšieho dokazovania. To si však vyžaduje pribratie súdneho znalca.

V občianskom súdnom konaní je súd viazaný rozhodnutím Úradu o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal [8]. Z toho je zrejmé, že poskytovateľ by sa mal v rámci správneho konania kvalifikovane brániť. Viazanosť rozhodnutím Úradu však samozrejme nevylučuje využitie ďalších dôkazných prostriedkov, najmä znaleckých posudkov, ktoré môžu závery Úradu spochybniť. Takéto spochybňovanie záverov Úradu, ktoré nevychádzajú napríklad zo svedeckých výpovedí, ale len zo zdravotnej dokumentácie, potom oprávnene nastoľuje otázku riadneho zistenia skutkového stavu pri výkone dohľadu a následnom správnom konaní. V správnom konaní platí zásada materiálnej pravdy. Podľa tejto zásady skutkový stav musí byť spoľahlivo zistený. To sa vykladá ako vykonanie všetkých úkonov, ktoré treba na objasnenie rozhodujúcich okolností dôležitých pre posúdenie veci a presnosť ako potrebu zhody zistení so skutočnosťou [9].

Z hľadiska poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je postavenie Úradu pomerne silné, pre pacienta (podávateľa podnetu) však stanovisko Úradu nemá priamy praktický význam. Úrad nemôže rozhodnúť o náhrade ujmy na zdraví a jeho zistenia o porušení alebo dodržaní povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, možno v súdnom konaní o náhradu škody na zdraví vyvrátiť. To však vzhľadom na podklady, z ktorých Úrad vychádza, nemožno automaticky považovať za negatívum právnej úpravy.

Náhrada škody na zdraví v občianskom súdnom konaní

V súlade so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má poškodený nárok na jednorazové odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, aj na náhradu majetkovej ujmy spočívajúcu v práve na náhradu straty na zárobku, straty na dôchodku, práve na jednorazové vyrovnanie a náhradu účelných nákladov spojených s liečením. V prípade úmrtia poškodeného môžu mať pozostalí nárok na pozostalostnú úrazovú rentu a náhradu primeraných nákladov na pohreb. Náhrada za bolesť sa poskytuje za vytrpené bolesti, ktoré boli spôsobené v dôsledku poškodenia zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením zdravia, ktorý má trvalé nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje na základe lekárskeho posudku [10], prípadne znaleckého posudku. Nároky z majetkovej ujmy na zdraví sa posudzujú podľa pravidiel stanovených zákonom o sociálnom poistení pre priznávanie úrazovej renty, úrazového príplatku, jednorazového vyrovnania a pozostalostnej úrazovej renty [11].

Popri nároku na náhradu škody a náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia môže poškodenému a jeho blízkym osobám vzniknúť aj nárok na náhradu nemateriálnej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv, predovšetkým práva na ochranu zdravia a práva na súkromie [12].

Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody na zdraví a nemateriálnej ujmy je logická spojitosť poškodenia zdravia (a ním vyvolaného zásahu do osobnostných práv) a protiprávneho konania spočívajúceho v porušení povinnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Protiprávne konanie nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V prípade preukazovania príčinnej súvislosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti treba v kontexte nálezu Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 1919/08 vychádzať z podstaty úkonu lekára, ktorý vstupuje do celého reťazca príčin a následkov prebiehajúcich v ľudskom tele so zámerom tieto procesy ovplyvňovať. Zásah lekára sám osebe mení prirodzený beh vecí a zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolil určitý liečebný postup je veľmi náročné, až vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to náročnejšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe dostupných znalostí zvoliť mal a mohol. Preukázať, že práve iba toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah je v podstate nemožné. Preto je na mieste vychádzať z doktríny „straty šancí“ uplatňovanej v právnych poriadkoch common law, podľa ktorej súd porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí na vyliečenie či odvrátenie smrti