Vyberáme z archívu Právo a manažment v zdravotníctve - Etické zásady a princípy poskytovania zdravotnej starostlivosti v rámci multikultúrneho prístupu

V rámci multikultúrnych konfliktov poukazujeme na určité špecifiká, ktorým musíme porozumieť, ak chceme, aby boli úspešne riešené a neboli pre príslušníkov strán v konflikte príliš traumatizujúce.

Zásady poskytovania multikultúrnej zdravotnej starostlivosti

Zásady možno chápať ako návody pre myslenie, rozhodovanie a činnosť pomáhajúcich profesií, ktoré poskytujú starostlivosť príslušníkom inej kultúry. Tiež ich môžeme chápať ako radcov, ktorí usmerňujú myslenie a úvahy študentov, organizátorov starostlivosti, poskytovateľov starostlivosti o klientov z iného kultúrneho prostredia.

Pre zdravie, liečbu a pocit pohody klientov inej kultúry je nevyhnutná humánna starostlivosť, rešpektujúca danú kultúru. Každá kultúra má špecifickú vieru, hodnoty, zvyky, spôsoby liečby, ktoré je potrebné pochopiť, zistiť a akceptovať, pretože do značnej miery determinujú rôzne oblasti života jedinca, prístup k poskytovanej zdravotnej starostlivosti nevynímajúc. Na zabezpečenie zmysluplnej a bezpečnej praxe je teda potrebné mať adekvátne vedomosti a zručnosti z multikultúrnej zdravotníckej starostlivosti. [12]

K ľudským právam patrí aj akceptovanie kultúry, viery, zvykov a hodnôt danej kultúry. Starostlivosť a postupy pre udržovanie zdravia sa líšia najmä medzi západným a východným kultúrnym prostredím. Základné poznatky multikultúrnej zdravotníckej starostlivosti tvoria odovzdávanie skúseností, nadobúdanie presvedčenia a porozumenia. Dôležité je overiť si vedomosti a praktické skúsenosti predtým, než u klien­ta začneme s poskytovaním akýchkoľvek informácií. Dôraz je kladený na holistický prístup a adekvátne poznatky z multikultúrneho poskytovania zdravotnej starostlivosti. Jadrom vzdelávania, výskumu a praxe je hlavne kultúrne odlišný životný štýl.

Dôležité je, aby si každý ujasnil svoju kultúrnu príslušnosť a ochotu pomáhať iným. Pri poskytovaní multikultúrnej zdravotnej starostlivosti sú využívané poznatky získané výskumom a hlbším štúdiom jednotlivých kultúr. Spolupráca pacienta a zdravotníka je nevyhnutná, aby došlo k rozhodnutiu o individuálnej starostlivosti, jej realizácii a k dosiahnutiu výsledkov.

Súčasťou prístupu v interakcii s pacientmi sú:

• pozorovanie,
• spoluúčasť a
• rozvaha.

Znalosť a pochopenie verbálnej aj neverbálnej komunikácie, je základným predpokladom k dosiahnutiu očakávaných výsledkov.

Etické zásady multikultúrnej starostlivosti

Neexistuje žiadny jednoduchý ná­vod, ako poskytovať starostlivosť pacientom prichádzajúcim z iného kultúrneho, náboženského a sociálno – ekonomického prostredia. Kultúrny rozhľad však rozhodne pomáha znižovať etický stres a množstvo konfliktov. Je žiaduce načúvať, keď pacient vysvetľuje, prečo sa správa tak, ako sa správa. Zdravotnícki pracovníci by si mali uvedomiť, že naša európska kultúra nie je jedinou normou, a niektoré iné kultúry sa značne líšia od jej normatívnosti, utilitárstva, ale aj deontologických schém.

Jedným z najbežnejších mýtov medzi zdravotníckymi pracovníkmi je presvedčenie, že západná etika a morálka je vo svete všade prítomná. Etické aspekty správania však nie sú všade rovnaké a sú viazané na danú kultúru. Preto je potrebné, aby zdravotnícki pracovníci pochopili, prečo určitá kultúra zakladá svoj etický kódex práve na tom, na čom ho zakladá. [2]

Liečba a starostlivosť sa má poskytovať nezávisle na národnosti, etnickom pôvode, náboženstve a vierovyznaní, politických a svetových názoroch, sociálnom statuse, veku, pohlaví, chorobe a zdravotnom postihnutí. Podľa M. Leiningerovej je kultúrne univerzálna starostlivosť v úsmeve, vo fyzickej prítomnosti a podpore primárnych potrieb klienta. Ponúka sa otázka, je úsmev vždy nevinný, nenútený a neškodný? Multikultúrna starostlivosti je určitý druh umenia. [6]

Medzi konkrétne problémy a otázky v multikultúrnej starostlivosti patria:

• Komunikácia (Forma oslovenia? Jazyk? S kým hovoriť? Smie sa vždy hovoriť pravda?).
• Čas (Ordinačné hodiny, dáta prehliadky, konzultačné hodiny – nie vždy úplne a pre všetkých zrozu­miteľné.).
• Priestor (Intimita pri vyšetrovaní? Jednolôžkové izby? Intenzita a počet návštev? Zdržovať sa vonku? ­Ležať v posteli?).
• Sociálne organizácie (Členovia rodiny, kto tam patrí? Kto je v čele rodiny? Smie muž ošetrovať ženu? Smie byť muž pôrodný asistent, lekár?).
• Náboženstvo (Ako je to s ateizmom? Oblečenie? Smie sa v nemocniciach vo všetkých situáciách nosiť šatka?).
• Jedlo (Zvyklosti a ich rešpektovanie? Ponúkať jedlo? Forma stravovania?).
• Slávnosti a rituály (Ktoré sviatky dovoliť? Nakoľko akceptovať ostatné kultúry a rozdiely?).
• Štruktúra spoločnosti (Vyspelé krajiny x rozvojové krajiny, peniaze x možnosti). [5]

Zásady a základné etické princípy multikultúrnej starostlivosti

Európska konzultácia o právach pacientov, sa konala v Amsterdame 28. – 30. marca 1994 pod záštitou Regionálnej úradovne WHO pre Európu a prijala pripojený dokument „Princípy práv pacientov v Európe: Všeobecný rámec“. Ide o súbor zásad na podporu a uplatnenie práv pacientov v členských štátoch EÚ. Na niekoľkých miestach sú v ňom uvádzané požiadavky na rešpektovanie kultúry pacienta v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Napríklad úvodná časť „Ľudské práva a hodnoty zdravotnej starostlivosti“ definuje: „...Každý má právo, aby boli rešpektované jeho morálne a kultúrne hodnoty, náboženské a filozofické presvedčenie...“ V časti „Informovanosť“ sa zdôrazňuje: „...Informácie sa musia pacientovi podávať vhodným spôsobom, umožňujúcim ich pochopenie a je nutné na minimum obmedziť technickú terminológiu. Ak pacient neovláda jazyk, v ktorom sa s ním komunikuje, je potrebné zabezpečiť vhodnú interpretáciu...“

V časti „Starostlivosť a liečba“, je vymedzené, že „...Pacienti majú právo, aby sa s nimi zaobchádzalo dôstojne, vo vzťahu k ich diagnóze, liečba a ošetreniu, a to s rešpektom k ich kultúre a rebríčku hodnôt....“ [5]

Európska integračná politika predpokladá zaistenie prístupu k zdravotníctvu. Zásady tohto prístupu sú: „...Prichádzajúci imigranti (aj bez dokladov) majú zásadné právo na zdravotnícke služby v rovnakej kvalite ako ostatní občania...“ Tým je naznačené, že niektoré formálne prekážky – napr. požiadavka na občianstvo – je potrebné odstrániť. V niektorých prípadoch môže nastať potreba modifikovať zdravotnú starostlivosť tak, aby pokryla potreby určitej skupiny imigrantov alebo etnickej menšiny. [3]

Základné etické princípy:

• Autonómia – znamená, že každý klient má právo určovať svoje vlastné správanie a konanie na základe osvojených etických štruktúr (napr. presunutie zodpovednosti rozhodovať na inú osobu, čo je v niektorých etnických skupinách bežné, atď.).
• Beneficencia (užitočnosť) – zdravotnícky pracovník je viazaný povinnosťou konať dobro a podnikať len také kroky, ktoré sú v súlade s potrebami pacienta. Niekedy to znamená nezostať nečinný a nedopustiť, aby došlo k zanedbaniu starostlivosti.
• Dôveryhodnosť – je to povinnosť zostať verný svojim záväzkom. Ako príklad možno uviesť povinnú mlčanlivosť a uchovanie súkromných dát. Zdravotnícky pracovník by mal zostať v úlohe obhajcu pacienta a jeho práv.
• Spravodlivosť – tento pojem zahŕňa rovnosť poskytovanej starostlivosti, nezávisle na postavení alebo kultúre pacienta.
• Pravdovravnosť – ide o pravdivosť voči sebe samému, a jednak o záväzok hovoriť pacientom pravdu a nezavádzať ich. Dôležité je uvedomiť si, že v niektorých kultúrach má v oznamovaní pravdy prednosť rodina pred pacientom. [5]

Zložky kultúrneho hodnotenia z etického hľadiska

Pri poskytovaní starostlivosti pacientovi – cudzincovi v našom kultúrnom prostredí by sa zdravotnícki pracovníci mali zoznámiť so systémom kultúrnych hodnôt danej krajiny a kultúry, aby následne mohli naplňovať svoje etické poslanie. Základy multikulturality musia mať vzťah k etickým aspektom.

Zdravotnícki pracovníci by mali sledovať:

• Rodinné systémy – Aká je rodina? Žijú jej členovia spolu? Aké sú komunikačné vzory medzi členmi rodiny? Aké sú role a postavenie jednotlivých členov podľa veku a pohlavia?
• Sociálny život – Aký je denný program? Aké sú dôležité udalosti životného cyklu, ako je narodenie, manželstvo, smrť, atď.? Ako je orientovaný výchovný systém? Aké sociálne problémy prežívajú v etnickej skupine?
• Jazyk a tradície – Sú tu rozdiely v nárečí alebo hovorovom jazyku medzi zdravotníckymi pracovníkmi a kultúrnou skupinou? Ako môžu kultúrne tradície väčšiny ovplyvňovať kultúrnu identitu skupiny? Aké sú spoločné modely jazyka vzhľadom k verbálnej alebo neverbálnej komunikácii? Ako je využívaný osobný priestor ku komunikácii?
• Svetový pohľad, orientačné hodnoty a svetové normy – Aké sú kultúrne hodnoty väčšiny vo vzťahu k prírode a k sebe navzájom? Ako môžeme popísať morálne zásady skupiny? Aké sú normy a zásady správania? Aké sú kultúrne postoje k času, práci a odpočinku?
• Náboženstvo – Aké sú náboženské zásady a praktiky skupiny? Ako súvisí so zdravotníckou praxou? Aké sú rituály a zákazy sprevádzajúce životné udalosti ako sú narodenie a smrť?
• Zdravotné základy a prax – Aké sú skupinové postoje a viera s ohľadom na zdravie a chorobu? Hľadá kultúrna skupina starostlivosť domorodých zdravotníkov a ľudových liečiteľov? Sú tu biologické odlišnosti, ktoré sú dôležité pre zdravie tejto skupiny? [5]

Multikultúrna komunikácia

Pokiaľ uvádzame etické hodnoty do praxe, deje sa tak nielen prístupom k ošetrovaniu pacienta, ale aj aké komunikačné prostriedky používame. Komunikácia je závažná problematika a jej úspešnosť je podmienená profesionálnymi znalosťami a zručnosťami, jazykovými znalosťami, znalosťou multikultúrnych rozdielov, spoločenskými zvykmi iných etník. Multikultúrna komunikácia predstavuje interdisciplinárnu oblasť.

Multikultúrnou komunikáciou ro­zumieme druh komunikácie, ktorej sa zúčastňujú príslušníci odlišných kultúr. Vyznačuje sa tým, že účastníci komunikácie narážajú na rozdiely vo vzájomných komunikačných štýloch a na rozdielne vnímanie a správanie. Multikultúrny kontakt môže spôsobiť neistotu, pretože účastník je vystavený cudziemu jazyku, odlišnému komunikačnému štýlu, neznámemu správaniu a používaniu neverbálnych výrazov. [15]

Vyjadrené inými slovami, človek môže byť pri multikultúrnom kontakte zmätený, pretože napríklad nesprávne rozumie jazykovým výrazom, alebo zle interpretuje neverbálne signály. Interpretácia verbálnej aj neverbálnej správy je v interkultúrnej situácii oveľa ťažšia, ako pri bežnej monokultúrnej komunikácii.

Dochádza tu oveľa častejšie k tzv. konfúzii, ktorú Watzlawick (1999) opisuje ako zrkadlový obraz našej komunikácie. Ku konfúzii podľa neho dochádza aj v dôsledku monokultúrnej komunikácie, ktorá stroskotala a ponecháva príjemcu v neistote alebo neporozumení. Reakcie človeka sa môžu pohybovať od stavu drobného zmätku až po akútnu úzkosť. Ak už nejaká konfúzia nastane, komunikujúci má tendenciu chytať sa najbližšej slamky, ktorá mu ponúka zdanlivú záchranu. Inak povedané, siahne po prvom konkrétnom zdôvodnení. Ak napríklad človek pri multikultúrnej komunikácii nerozumie nečakanej reakcii zo strany druhého partnera, dosadí si do kontextu svoje vlastné kultúrne zdôvodnenie. Je to ten najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob, ako pochopiť oznámenie partnera. Nie je potrebné zdôrazňovať, že z toho môžu prameniť najrôznejšie nedorozumenia.

Jednou z prekážok v rámci multikultúrnej komunikácii je aj predpokladaná podobnosť. Nedorozumenia nastávajú vtedy, keď človek predpokladá univerzálnu ľudskú podobnosť a vychádza z toho, že druhý človek komunikuje rovnakým spôsobom.

Verbálna multikultúrna komunikácia

Jednou z najväčších adaptačných ťažkostí, vyplývajúcich zo sociálno- kultúrneho handicapu, sú komunikačné problémy. Človek, ktorý nemá potrebné jazykové kompetencie, sa bude v akejkoľvek sociálnej situácii horšie orientovať, nebude schopný porozumieť, čo mu ostatní ľudia oznamujú. Nedostatočnosť komunikačných kompetencií býva príčinou sociálnej izolácie. Jazykové kompetencie sú pritom dôležitým predpokladom uspokojivej komunikácie. Verbálna komunikácia sa tak stáva v multikultúrnej situácii bohatým zdrojom rôznych nedorozumení.

Profesionálna komunikácia u zdravotníckych pracovníkov je cielene zameraná na aktívne počúvanie. Ide o zručnosť, ktorá nám umožní „počuť“ to, čo je „schované za“ tým, čo pacient hovorí. Často ide práve o to podstatné, na čo sa má reagovať. Profesionálna komunikácia v multikultúrnom prístupe vzhľadom na uvedené si vyžaduje vysoko odbornú prípravu a citlivé porozumenie.

Neverbálna multikultúrna komunikácia

Neverbálna komunikácia podporuje, nahrádza reč, vyjadruje emócie, interpersonálne pozície, má sebaprezentačný zmysel. Má historickú prioritu pred slovným dorozumievaním. Niektoré zložky nášho neverbálneho správania sú vrodené a geneticky dané a spôsobujú medzikultúrnu podobnosť v neverbálnom správaní. Ale väčšina zložiek v našom neverbálnom prejave je daná kultúrnym kontextom, v ktorom vyrastáme a našimi životnými skúsenosťami. Kultúrne rozdiely nie sú náhodnou udalosťou, ale viažu sa na charakter kultúr, ktoré sa vyvíjajú v rôznych zemepisných šírkach, klímy a majú rôzne náboženstvá, históriu, atď. [1]

Neverbálna komunikácia je spontánnym a často neuvedomovaným javom. Pri štúdiu interkultúrnej komunikácie musí človek najprv vnímať, reflektovať analyzovať svoje vlastné neverbálne, ale aj verbálne komunikačné vzorce.

Až po uvedomení si vlastných kultúrnych zvykov môže pristúpiť k štúdiu kultúrnych aspektov neverbálnej komunikácie u cudzích kultúr. Neverbálne prejavy v sebe nesú silný emocionálny význam. Rovnako platí opak, že emócie sa odrážajú na našom neverbálnom prejave.

Najvýraznejšie multikultúrne rozdiely sú v oblasti proxemiky alebo v tzv. dodržiavaní interpersonálnej vzdialenosti (vzdialenosti od druhého človeka). Najmenšia priemerná vzdialenosť pri rozhovore je udržiavaná na Blízkom východe. Tam je to približne 20 cm. V Latinskej Amerike je to v priemere 30 cm, v USA 40 cm, v Európe 60 cm a v Thajsku 80 – 100 cm. Existujú samozrejme rozdiely aj napríklad v rámci Európy. Najväčšia vzdialenosť je rešpektovaná v Škandinávii, a naopak najmenšia v románskych kultúrach. Ak sa druhý človek dostane do našej osobnej či dokonca intímne zóny, reagujeme niekedy nepriateľsky a odmietavo. V danú chvíľu sa cítime nepríjemne, bez toho, aby sme si vždy uvedomili, prečo tomu tak je. [11]

Výrazy tváre sú zrkadlom nášho vnútorného sveta a prežívaných emócií. Ak je človek v napätí alebo má strach, má sklon k nemennej mimike a snaží sa na sebe nedať nič poznať.

Tvár na nás prezradí často viac, ako by sme chceli, a je právom označovaná za akési okienko do našej duše. Úsmev je v niektorých ázijských kultúrach považovaný za určitú slabosť a nerovnováhu. V Severnej Amerike môže znamenať prejav záujmu alebo prekvapenia, vo Veľkej Británii nedôveru, v Nemecku ocenenia bystrosti druhého partnera. V Číne vyjadruje zdvihnuté obočie nesúhlas a v arabských krajinách negatívne stanovisko.

Intenzívny očný kontakt je typický pre arabské krajiny alebo oblasť Stredozemného mora. Severná Amerika a Európa (okrem Stredomoria) sa vyznačujú menej intenzívnym, či skôr umierneným očným kontaktom. Ázijské kultúry sa vyznačujú naopak nepriamym očným kontaktom. Ak trvá očný kontakt dlhšie, ako sme kultúrne zvyknutí, môžeme mu pripísať ďalší význam. Dá sa interpretovať ako sexuálny záujem, nevychovanosť alebo ohrozenie.

Podľa množstva telesných dotykov a interpersonálnej blízkosti možno rozlíšiť kultúry na:

• kultúry bez kontaktu alebo s nízkym kontaktom a
• kultúry s kontaktom.

Príslušníci kontaktných kultúr (Juhoameričania, Arabi, obyvatelia Južnej Európy) dodržiavajúci menšiu interpersonálnu vzdialenosť, viac sa navzájom dotýkajú a uprednostňujú intenzívnejšiu telesnú stimuláciu. Zároveň platí, že ak majú ľudia medzi sebou menšiu vzdialenosť, viac sa navzájom dotýkajú. Kultúry v chladnejšej klíme sú viac orientované na výkon a sú aj medziľudsky chladnejšie. Prirodzene existujú aj rozdiely medzi druhmi rôznych dotykov a ich významom. [11]

Medzi ďalšie významné sprievodné javy neverbálnej komunikácie patrí používanie artefaktov (špecifických predmetov alebo vôní). Rovnako používanie „ticha“ možno chápať ako neverbálny prostriedok, ktorým niečo môžeme vyjadriť alebo poskytovať. Rovnako tak môžeme niečo oznamovať farbami, farby totiž so sebou nesú silný symbolický podtext.

Vnímanie farieb a ich symbolika je kultúrne špecifická. Biela farba v európskych krajinách symbolizuje nepoškvrnenosť, panenskosť, zatiaľ čo v ázijských kultúrach je spájaná so smrťou. Zelená farba je farba Islamu, v krajinách juhovýchodnej Ázie má zelená negatívny význam, pretože je spájaná s chorobami prichádzajúcimi z džungle.

V rôznych kultúrach existujú rôzne spôsoby oslovovania partnera. V naše kultúre je bežný spôsob formálneho oslovovania. Je zrejmé, že neformálne oslovenie súvisí s neformálnymi a priamymi spôsoby rokovania a komunikácie. Všeobecne je v bežnej komunikácii pripisovaná malá pozornosť spoločenskému statusu. Zaujímavým javom sú aj prejavovania zdvorilosti v rôznych kultúrach. To samozrejme súvisí okrem iného s mierou rešpektu voči hierarchiu v spoločnosti.

Literatúra
1.  ANDERSEN, P. A., HECHT, M. L., HOOB­LER, G. D. SMALLWOOD, M.: Non verbal communication across cultures. In Gudykunst, William B. (ed.) Cross-cultural and intercultural communication. Thousand Oaks : Sage. 2003
2.  ANDREWS, M. M., BOYLE, J. S.: Trans­cultural Concepts in Nursing care. 3rd ed. Philadelphia: Lipppincott. 1999. ISBN 0-7817-1038-3
3.  HERNOVÁ, Š.: Cizinci v České republice a otázky integrace a zdravotní péče in
4.  KOLEKTIV. Komunikace s cizinci při poskytování zdravotní péče:respektování jejich transkulturní/multikulturní odlišnosti v rámci českého právního řádu. 1.vydání. Ostrava: Ostravská univerzita. 2003. ISBN 80-7042-344-7
5.  IVANOVÁ, K., ŠPIRUDOVÁ, L., KUTNOHORSKÁ, J.: Multikulturní ošetřovatelství I. Praha: Grada. 2005. ISBN 80-247-1212-1
6.  KLEIN, L., FERKO, A.: Principy válečné chirurgie. 1. vyd. Praha: Grada. 2005. ISBN 80-247-0735-7
7.  KOŠKOVÁ, J.: Komunikativní a jazykové bariéry in KOLEKTIV. Komunikace s cizinci při poskytování zdravotní péče: respektování jejich transkulturní/multikulturní odlišnosti v rámci českého právního řádu. Ostrava: Ostravská univerzita. 2003. ISBN 80-7042-344-7
8.  KUTNOHORSKÁ, J.: Etické aspekty komunikace v multikulturním ošetřovatelském přístupu. Sestra. Praha: 2003. roč. 13. č. 5. s. 10-11. ISSN 1210-0404
9.  LEDERACH, J. P.: Conflict Transformation Across Cultures, Syracuse University Press, 1997, ISBN 0-8156-2725-4
10. MAREŠ, J., HODAČOVÁ, L., BÝMA, S.: Vybrané kapitoly ze sociálníholékařství. 1. vydání. Praha: Karolinum. 2005. ISBN 80-246-1062-0
11. PRŮCHA, J.: Interkulturní komunikace. Praha: Grada. 2010. ISBN 978-80-247-3069-1
12. RALBOVSKÁ, R.: Multikulturní přístup pro pomáhající profese. Praha: EVC. 2009. ISBN 978-80-87386-02-6
13. RALBOVSKÁ, R., KNEZOVIĆ, R., LIBERKO, M.: Základy multikultúrneho prístupu pre zdravotnických pracovníkov. Rijeka: Rinaz. 2011. ISBN 978-953-6268-84-1
14. ŠPIRUDOVÁ, L.: Etnocentrismus a systém zdravotnické péče jako subkultura. In IVANOVÁ, K. a kol. Multikulturní ošetřovatelství I. Praha: Grada. 2005. ISBN- 80-247-1212-1
15. Ting-Toomey, S.: Communicating Across Cultures. Journal of Intercultural Communication. Str. 10. 2005. ISSN 1404-1634
16. WATZLAWICK, P. a kol.: Pragmatika lidské komunikace. Konfrontace, Hradec Králové, 1999, ISBN 80-86088-04-9

Pokračovanie príspevku nájdete v archíve časopisu Právo a manažment v zdravotníctve: https://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/eticke-zasady-a-principy-poskytovania-zdravotnej-starostlivosti-v-ramci-multikulturneho-pristupu-ii.m-753.html